Subscribe
Share
Share
Embed
Hipoterapia nie je vozenie sa na koni.
Na čo si dať pozor pri výbere vhodnej terapie.
Len 1 zo 100 koní je vhodný na terapiu. Prečo je to tak?
Kľúčový je výber terapeuta - až 70 % práce robí terapeut, nie zviera.
Prečo deti na terapii neľutovať.
Dôležitá je motivácia, napríklad nakŕmenie psíka za odmenu.
Koľko terapií zvládne terapeut a tiež zviera denne?
Kto nie je vhodný na terapiu?
Všetky odpovede sa dozviete v rozhovore Janka Dobríka so spoluzakladateľkou iniciatívy Slovenskej asociácie pre intervencie s asistenciou zvierat Pavlínou Matulániovou.
#zverissimo #pharmacopola #shtoodio #zverissimopodcast #pavlinamatualniova #zvieraciterapeut #hipoterapia #canisterapia #animoterapia #villabetula
V tejto časti sme spomínali:
Zvierací terapeut https://www.zvieraciterapeut.sk/sk/kontakt
aj https://www.instagram.com/zvieraci.terapeut/?hl=en
Pavlína Matulániová https://www.instagram.com/pavlina_matulaniova/?hl=en
Villa Betula https://www.villabetula.sk/sk/nase-kone-a-zvieratka
aj https://www.instagram.com/villabetula/?hl=en
Toto je Zverissimo - podcast, ktorý nemá s Talianskom nič spoločné. V Zverissime vám poradíme, ako na vášho štvornožca (a viacnožca či menejnožca). Dvojnožcov za mikrofónom každú druhú stredu v mesiaci vyspovedá herec na moderátorskej stoličke Janko Dobrík.
Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.
---
#zverissimo #pharmacopola #shtoodio #zverissimopodcast #dvojnozci #stvornozci #viacnozci #menejnozci #psy #macky #zvierata #podcastozvieratach
---
Ak chceš pchať ňufák aj do toho, ako Jano a jeho hosť vyzerajú a ako sa tvária, sleduj Zverissimo všade:
YouTube https://www.youtube.com/@zverissimo
Instagram https://www.instagram.com/zverissimo_podcast/
Facebook https://www.facebook.com/zverissimo
CHLPATÝ TERAPEUT
JD: Ahoj Dvojnožci. Moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo. Mojím dnešným hosťom je dáma, ktorá je terapeutka, zakladateľka organizácie Zvierací terapeut, aktívne a denne sa venuje intervenciám s asistenciou koní, takisto sa podieľa na vzdelávaní nových terapeutov a v roku 2021 začala pracovať na založení Slovenskej asociácie pre intervencie s asistenciou zvierat. Vítam tu u nás v štúdiu Pavlínu Matulániovú. Pavlína ahoj.
PM: Ďakujem veľmi pekne, aj ja vás pozdravujem.
JD: Pavlína, predtým, ako sa budeme rozprávať o dnešnej našej téme, ktorá je Terapeut na štyroch labkách, by som ťa rád podrobil krátkemu, pomerne asi zábavnému, ale keďže som ho pripravoval ja, tak asi nebude zábavný, testu o tom, aby sme sa o tebe niečo v piatich rýchlych otázkach dozvedeli. Takže päť rýchlych otázok. Otázka má v sebe dve možnosti. Jednu z nich si čo najrýchlejšie vyber. Hory alebo more?
PM: Hory.
JD: Pes alebo kôň?
PM: Kôň.
JD: Leto alebo zima?
PM: Zima.
JD: Krídla alebo plutvy?
PM: Krídla.
JD: Drak alebo jednorožec?
PM: Jednorožec.
JD: Jednorožec. Samozrejme, veď malá Paulínka, proste jednorožec. Ďakujeme pekne, vieme o tebe, že kôň, kôň viac ako pes. Predstav si, a jednorožec viac ako drak. Pavlína, vitaj u nás v štúdiu, cíť sa tu prosím ako doma. Ja sa tu tak cítim aj všetci moji hostia predtým sa tu cítili dobre, tak verím, že to, že v tomto budeme pokračovať. Naša téma je Trapeut na štyroch labkách / Intervencia s asistenciou zvierat - hipoterapia, canisterapia, animoterapia. Pomerne veľa cudzojazyčných slov. Skús nám to pretransformovať do tej ľudskej obyčajnej reči. O čom sa dnes budeme rozprávať?
PM: Dnes sa budeme rozprávať o terapiách, ktoré pri svojej realizácii využívajú toho štvornožca, ktorý je tu často spomínaný. Teda môžu to byť zvieratá rôzneho druhu, teda napríklad psy, mačky, kone. A práve teda s tým spojené tie pojmy, ktoré sme použili, a teda možno pre verejnosť známa hipoterapia, canisterapia alebo v prípade mačičiek felinoterapia, včely - apiterapia. Taktiež možno známa pre mnohých z vás. Na začiatku sme začali rozprávať o tých intervenciách s asistenciou zvierat. Je to taký možno novodobejší pojem pre verejnosť, ale snažíme sa ho už aktuálne využívať, aby sme dobiehali troška ten náš sklz práve v tejto odbornej oblasti, ktorá na Slovensku je. Aj keď teda v menšom, ale snažíme sa naozaj pre tú našu profesionalizáciu urobiť čo najviac a správne, tak, ako si spomenul. Začali sme s mnohými kolegynkami začiatkom roku 2021 pracovať na založení Asociácie slovenskej pre intervencie s asistenciou zvierat. Kde vlastne je to kolektív ľudí nadšených práve pre tento výkon. Snažíme sa ľudí ďalej vzdelávať, informovať, prinášať v tomto odbore nové trendy do našej práce a podobne.
JD: Pavlína pýtam sa to každého môjho hosťa a neobíde to ani teba. Aké bolo tvoje detstvo v spojení so zvieratami?
PM: Moje detstvo z pohľadu klasického panelákového dieťaťa bolo naozaj že túžila som teda mať ten kontakt s tými zvieratami, ktorý nebol veľmi intenzívny v tej dobe. Až postupom času, ako som bola staršia, tak som viac a viac dostávala príležitosti sa s nimi stretávať a inklinovala som k tomu v podstate k tým rôznym aktivitám, ktoré súviseli s tými zvieratami. Až napokon sa to vyústilo v tom takom štádiu, keď dochádzalo k výberu štúdia, že sa rozhodovalo medzi veterinárnym lekárstvom a štúdiom zameraným práve na realizáciu týchto intervencií. A keďže som vedela, že práve tento výkon, ktorý si ja viem s tými klientami naplánovať, terapie si viem presne časovo prispôsobiť môjmu harmonogramu. Bola to práve tá cesta tým, že milujem aj zvieratá, aj ľudí, aj prácu s ľuďmi, tak to bola taká jednoznačná cesta práve týmto smerom.
JD: Takže mala alebo nemala si nejaké zvieratko v tom takom akože veku detskom?
PM: Samozrejme vždy bol dáky škrečok, mačka alebo podobne. To určite áno, potom neskôr psík, keď som mala dvanásť rokov, pribudol nám do rodinnej farmy prvý koník a už sa to tak postupne nabaľovalo až do dnešného dňa, kedy máme koníkov dvanásť, máme somáriky, farmu, zvieratká, ovečky, hydinu, husi, kačky a rôzne iné zvieratá.
JD: Tak ty to berieš naozaj vo veľkom, to sa mi páči. Terapeutka bolo jedno z prvých slov, ktoré som o tebe povedal. Ty si ho teraz spomenula pri výbere školy. Čo to znamená? Čo si môžem predstaviť pod tým, že že ty si terapeutka, ktorá sa istým špecifickým spôsobom realizuje a pomáha. Aká si terapeutka?
PM: Ja sa skôr osobne nazývam skôr práve tým novodobým názvom a teda je to skôr ten intervent pre tie áno pre tie intervencie s asistenciou zvierat. Terapeut ako taký je teda odborne vzdelaný človek, podľa predpokladu, teda zdravotnícky vzdelaný človek, ktorý istým spôsobom realizuje práve tieto terapie. Čo sa týka intervencií s asistenciou zvierat alebo koní, psov, čohokoľvek, nemusí by ten človek vždy byť zameraný práve v nejakom zdravotníckom odbore. Častokrát v tejto oblasti pracujú ľudia, ktorí majú vyštudovanú psychológiu, sociálnu prácu, rôzne v podstate je to napríklad krízový manažment, lebo taktiež sa dajú robiť aj intervencie so zameraním na také krízové situácie, čiže aj taktiež niečo takéto existuje. Napríklad ja osobne sa zameriavam na deti, detičky, ktoré sú inak obdarené. Najčastejšie mojimi klientmi sú detičky s poruchou pohybového aparátu, a teda výkon, ktorý ja istým spôsobom realizujem je práve tá hiporehabilitácia. Takže je to, je to taký by som to povedala rôznorodá práca, pretože naozaj my pracujeme aj s tými ľuďmi, aj s tými zvieratami. A dochádza tam práve k tomu skĺbenie všetkých tých odborov, ktoré my v tom momente danom musíme naozaj spracovať, lebo častokrát pracujeme naozaj s ľuďmi, ktorí sú kombinovane postihnutí. Čiže aj nejaké mentálne postihnutie, aj čo sa týka vlastne postihnutia pohybového aparátu. Zároveň pracujeme pritom so zvieratami, čiže potrebujete aj poznať to zviera, to je veľmi dôležité. Poznať jeho gestiku, jeho mimiku, jeho prejavy. Ako sa asi cíti, takisto je veľmi dôležité, ako keby zadelegovať celý ten intervenčný tím, ktorý pracuje pri tej konkrétnej terapii alebo tej intervencii. Aby naozaj všetko fungovalo tak ako má a aby ten ciel tých našich stretnutí s tými klientmi, s tými pacientami fungoval a teda naplnil ten terapeutický cieľ.
JD: Hneď sa dostaneme k tým konkrétnostiam aj k tomu, ako to celé úplne od začiatku funguje. Len sa chcem opýtať, ty si povedala, že pracujete teda s tými klientami a so zvieratami. Oprav ma a ak sa mýlim, ale vy musíte do istej miery pracovať aj - lebo tvoji klienti ako si povedala sú deti - tak musíš pracovať aj s ich rodičmi. Ja to tak?
PM: Samozrejme, pre mňa je rodič úplne úplne úplne prvý bod stretnutia, kedy vlastne ten rodič je ten hlavný iniciátor toho, že chcú prísť na tú prvú návštevu k nám na tie intervencie, kedy on mi musí dopodrobna teda najlepšie dopodrobna popísať, s akým dieťatkom ku nám idú, aký aký vek má to dieťa, aké problémy sú tam, aké majú očakávania od tej terapie veľmi dôležité. Kto ich vyslal? Prečo ich vyslal? Veľmi mi nepomáhajú informácie takého odborného charakteru. Napríklad častokrát mi rodičia prepošlú anamnézu, popis pre mňa veľmi dôležité odporúčanie od lekára práve pre absolvovanie týchto intervencií, lebo pochopiteľne, nie každé dieťatko, najmä keď sú tam kombinované kombinovaný postih alebo rôzne diagnózy, je vhodné práve na absolvovanie týchto intervencií. Takže to všetko je pre mňa veľmi dôležité a toto získavam najmä od toho rodiča.
JD: Už už už ideme k tomu, ako to celé funguje, ale opäť sa ešte predtým musím opýtať, ktoré dieťa nie je vhodné na takúto terapiu?
PM: V základe, keď sa človek nad tým zamyslí, tak sú úplne banálne veci. Deti, ktoré majú alergiu na zvieratá a tak isto deti alebo ľudia, ktorí majú panický strach zo zvierat. Takže v tomto sa bavíme o úplne tých najzákladnejších triviálnych triviálnych veciach. Samozrejme, áno pracujeme aj s deťmi, ktoré majú panický strach zo zvierat alebo mali napríklad nejakú negatívnu skúsenosť. A práve tam sa pracuje s tým terapeutickým účinkom, že chodia za nami aj rodičia, ktorí majú problém. Áno, mali sme negatívnu skúsenosť. Chceme ju do života u tohto nášho dieťatka odbúrať, aby nemalo problémy, lebo sami veľmi dobre viete, teraz kdekoľvek idete. Všade sú samí psíci. Naozaj v domácnostiach veľmi veľa ľudí má psíkov, zvieratká stretávate pomaly na každom kroku, v parku kdekoľvek. Takže je to určite aj pre to dieťa ak má nejakú nevyriešenú negatívnu skúsenosť, je to istým spôsobom preňho komplikácia ďalej do života. Takže radšej ju nemať, ako ju mať.
JD: Samozrejme, a od toho si tu ty. Poďme na to, ako to teda celé funguje? Ja mám dieťa, ktoré chcem, aby alebo po dohode s mojím lekárom chcem, aby niečo takéto absolvovalo. Vyberiem si teba napríklad na stránke www.zvieraciterapeut.sk Čo ma čaká, na čo mám byť pripravený? S akými informáciami mám za tebou prísť a čo mám očakávať? Ako to celé vlastne prebieha?
PM: Rodičia ma najčastejšie kontaktujú telefonicky alebo mailom, a teda už častokrát vedia, lebo tí rodičia už majú pochodené rôzne rehabilitačné centrá a iné druhy terapie, či už alternatívnych alebo tých takých štandardných. Čiže naozaj prichádzajú s tou takou obsiahlou informáciou o svojom dieťati, ktoré si pochopiteľne najlepšie poznajú. Ja sa samozrejme pýtam pre mňa dôležité doplnkové otázky. Samozrejme, úplne prvotný je ten kontakt s tým klientom buď telefonicky, alebo mailom, ale ešte aj na mieste potom, keď prídu na to prvé stretnutie, ja si tu dieťatko obhliadnem. Keď sa dá, porozprávam sa s ním. Častokrát sú to i staršie detičky, nielen bábätka, s ktorými pracujem, lebo pracujem s bábätkami od piatich mesiacov na koni. Takže naozaj s veľmi malinkými, s nimi pochopiteľne veľmi toho nenadebatím. Takže tam naozaj ten rodič je pre mňa taká nevyhnutná spojka a začíname sa dostávať k tomu, aký je ten náš zámyslel. Čo by sme chceli posunúť. Častokrát chodia s nami k nám rodičia, ktorí majú napríklad dieťatko veľmi populárne teraz, alebo ani nechcem nazvať, že populárne, ale rozšírené. Máme veľmi veľa detičiek s poruchou autistického spektra, s poruchou reči, s poruchou sústredenia. Tak ako som ja spomínala, ja sa orientujem skôr na detičky s poruchou pohybového aparátu. Čiže tam sa naozaj bavíme už o deťoch, ktoré majú veľmi krát detskú mozgovú obrnu, majú rôzne parézy končatín, to znamená, že nejakú obmedzenú mobilitu, hybnosť alebo podobne. Prípadne naozaj detičky, ktoré sú v zdravotnom stave, že sú úplne ležiace.
PM: Čiže naozaj je to forma terapie, ktorá dokáže podporiť rôzne štádiá týchto týchto akoby som to povedala ochorení, s ktorými tí klienti k nám prichádzajú a naozaj dokážeme pracovať vo veľmi jednoduchom by som to povedala takom procese, kde naozaj to dieťatko je takmer zdravé a naozaj len posilňujeme to svalstvo, svalstvo, cvičíme krásne zostavy s tým dieťatkom a akokeby len naprávame nejaké chybičky v tom pohybovom vzorci, v tom nejakom stereotypy, ktoré to dieťatko má zažité. Alebo potom naozaj pracujeme s detičkami, ktoré sú úplne ležiace a teda ich na tom koníkupolohujeme v rôznych poloháchc cvičíme nejaké také oporné funkcie, stimuluje ich. Veľmi dobre ten pohyb toho koňa pod tým dieťatkom stimuluje napríklad peristaltiku, čiže naozaj to trávenie pri tých detičkách, ktoré naozaj ležia, neni také dokonalé, nefunguje tak jednoducho ako u nás zdravých ľudí, čiže často krát aj s takýmto banálnym problémom tí rodičia k nám prídu, že potrebujeme troška naštartovať to trávenie tu peristaltiku, lebo to brušné svalstvo pri tom ležiacom dieťatku je veľmi oslabené a teda nefunguje všetko tak ako má. Čiže naozaj tie požiadavky, predstavy a očakávania tých rodičov sú tak rôznorodé. Samozrejme, my sa ich snažíme usmerniť tých rodičov. Kôň ani pes nedokáže vyliečiť všetko a stále sa snažíme poukázať na to, že je to len doplnková forma rehabilitácie. Takže tí klienti naozaj, aj keď začnú chodiť na tie koníky s tými deťmi alebo k tým psíkom nemôžu otáľať, ale stále treba pokračovať v ďalších rehabilitáciách, ktoré sú pre tie detičky, aby napredovali nevyhnutné. To je veľmi dôležité.
JD: Čo to znamená, stále napredovať. Majú rodičia otázku, ako dlho to bude trvať? Ako často sem musíme chodiť?
PM: Áno, presne tak. Ja mám takí klienti, nazvala by som ich aj takými akože kvázi rýchlo pečenými. Sú to napríklad detičky, ktorým majú len minimálne oneskorenie v nejakom pohyblivom aspekte. Napríklad že sú to detičky, ktoré ešte v osemnástich mesiacoch nechodia a treba ich len akokeby tak trošičku štartnúť, posilniť to svalstvo posturálne teda to držanie tela, lebo tie detičky napríklad stoja pri tom nábytku, ale boja sa samé pustiť, aby sa naozaj rozchodili do toho priestoru. A toto sú takí presne ako som ich nazvala takí naši rýchlo pečení klienti. Naozaj oni absolvujú päť desať terapií. Tie deti sa rozchodia a potom už to krásne funguje. Ale naozaj máme detičky, to je by som nazvala takmer 90% mojich klientov. Sú to detičky s teda kombinovaným zdravotným postihnutím. Kedy je tá rehabilitácia celoživotná. To znamená tí klienti prichádzajú k nám naozaj počnúc tou prvou terapiou cyklicky ideálne aspoň jedenkrát do týždňa, aby tá terapia priniesla ten terapeutický účinok a teda aby bol naplnený nejaký ten terapeutický cieľ, ktorý si tam my stanovíme, tak naozaj každý týždeň, keď sa dá pokojne aj dvakrát do týždňa, aby tie detičky naozaj fungovali, že je to akokeby pre nich taká ich aktivita naozaj ktorú vykonávajú. Tak ako tie mamičky sú zvyknuté s tými detičkami možno 2- 3 krát denne cvičiť. Tak oni naozaj do toho týždňa, jeden dvakrát keď sa podarí na tie koníky prídu.
JD: Ty si pomerne mladý človek, nechcem sa tu vôbec rozprávať o veku a ale ak je to tak, že tieto vážnejšie prípady sú akosi ty povedala na celoživotné stretávanie sa. To si jednoducho musíš k vytvoriť nejaký osobný citový vzťah. Alebo sa mýlim?
PM: Určite áno.
JD: Viem, že si profík to o tom potom. Ale aj tak si človek, ktorý sa stretáva s iným človekom. Možno je tu nejaký sentiment, možno je tu nejaká slzička a to ja neviem, ani nehodnotím, ale ja sa pýtam vyslovene na ten vzťah.
PM: Áno, mám s našimi klientmi mám veľmi dobrý vzťah. Je to o tom. Viete, aj ten rodič nezverí svoje dieťa do rúk niekomu, komu nedôveruje. To je prvoradé a sekundárne aj to, že tam je ten faktor, ten 500 kilový kôň. A teraz zveríte niekomu to dieťa, komu neveríte? A ešte ten ten kôň, ktorý je tam prítomný a je ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje tú celú situáciu toho diania počas tej terapie. Tak ja si myslím, že tí rodičia naozaj keby nám ako by som to povedala takým odborníkom alebo ľuďom, ktorí robia práve túto odbornú činnosť nedôverovali, tak asi nefungujeme. Ale naozaj tí rodičia prichádzajú k nám s tým, že oni očakávajú od nás pomoc. Čiže aj my sme pomáhajúca profesia. Doslova a do písmena by som to tak povedala, ako to je, pretože naozaj oni od nás očakávajú nejakú pomoc pri zlepšení toho stavu toho dieťatka, podporiť akékoľvek čo i len minimálne napredovanie, či už mentálne, duševné, alebo teda aj po stránke teda zlepšenia tých motorických funkcií toho dieťaťa, čiže pohybového aspektu. Tak presne to je to, čím si my vytvárame to puto medzi rodičom aj medzi terapeutom. Teda naozaj tí naši klienti nám veria, opakujú tie terapie, navštevujú. Mám klientov, ktorí chodia k nám dva, tri, štyri roky, naozaj poctivo každý týždeň s tým dieťatkom. Neviem osobne nemám tú skúsenosť za sebou, čo by sa stalo, keby som napríklad tomu dieťaťu tú terapeutku vymenila, že by som tam napríklad nebola ja, ale bola by tam nejaká možno iná pani, iná kolegyňa. Nezvykneme si medzi sebou s kolegyňou striedať klientov, čiže tie detičky častokrát navštevujú teda buď mňa, alebo druhú kolegyňu, ktorá so mnou pracuje. A naozaj sú tie deti na nás by som to povedala na 100% zvyknuté.
JD: Nezvyknete si striedať vy ako kolegyne klientov? Má niekedy klient iné zviera, na aké mal pred tým alebo zviera, na ktoré nie je zvyknutý?
PM: Možno pre vás prekvapivé, áno, môže byť problém, že je nastane zmena zvieraťa pre toho klienta. Je to taký z takých by som to nazvala z takých mnohých pohľadov. Je každé zviera ako také vhodné vôbec na terapiu? To je prvá otázka. Napríklad aj my máme niekoľko koní, viac ako desať. Ale napríklad na priamy výkon využívame z toho len tri kone, pretože ostatné nie sú na tento výkon vhodné. Môže to byť čo sa týka napríklad takého pre nás nežiaduceho správania, môže to byť koník, ktorý napríklad neznesie plač detí, kôň, ktorý neznesie vo svojom okolí, že kráča okolo neho viac ľudí, pretože ten intervenčný tím ako taký ten hipoterapeutický tím je zložený z viacerých ľudí. Mám tam človeka, ktorý mi koníka vedie, čiže trénerka koníkov alebo teda po správnosti hipológ, ktorý koňa vedie. Potom som tam ja ako hlavný intervent, teda terapeut, ktorý tú terapiu vedie. Ja sa venujem teda najmä tomu dieťatku. Kráčam vedľa koňa. Za ideálnych predpokladov je z druhej strany koníka ešte asistent hipoterapeuta a častokrát s nami kooperuje aj rodič, pretože tie detičky majú veľmi veľkú väzbu na toho rodiča. Samozrejme, áno, sú prípady, kedy je lepšie, keď tam rodič nie je a dieťa špičkovo spolupracuje, venuje sa aktivitám, sústredí sa na nás a niekedy je to naozaj veľmi nápomocné, keď tí rodičia s nami kompletne absolvujú tie terapie, komunikujú s nami. To dieťa je spokojné, nepociťuje žiadny diskomfort, pretože nevidí rodiča. Je to naozaj veľmi individuálne aj pri tých deťoch.
JD: Neviem si predstaviť toho rodiča, ktorému ktorému povieš, že bude lepšie, keď tu teraz nebudete. Ako reagujú takí rodičia? Vedia to hneď pochopiť, pretože nad tým celým nad tým egom rodiča, ktorý chce byť vedľa toho svojho dieťaťa vedľa toho koňa. Nad tým celým je pravdepodobne zámer uľaviť alebo pomôcť tomu svojmu dieťaťu. Je to tak?
PM: Určite áno. Ja hneď na začiatku pred prvou terapiou sa s tými rodičmi rozprávam. Teda im poviem, čo sa môže stať, čo môže nastať, aká môže byť situácia. Upozorním. Áno, môže sa stať, že vaše dieťatko na tej prvej terapii bude plakať. Nie je zvyknuté. Je to úplne nový priestor. Sme viac v jazdeckej hale, kde sme zatvorení. Ja som nový človek. Človek, ktorý vodí koníka, je pre neho úplne nová osoba. Ja sa ho navyše dotýkam toho dieťatka, pretože ja to dieťa na tom koni potrebujem istiť, polohovať, manipulovať s ním. Čiže preňho je to úplná novinka, do toho vlastne istá istou formou nestabilná plocha pod ním, pretože ten kôň sa začne pochopiteľne hýbať. Takže je to veľmi veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú to dieťa. A teda ja sa snažím rodičov pripraviť na to. Je to samozrejme poza chrbát tým deťom, aby to nepočuli. Čiže poviem rodičom, môže sa stať, že bude dieťatko plakať. Netreba sa toho vôbec báť. Kľúčové je pre mňa Neľutovať. A tak isto aj hovorím klientom, ktorí prídu. Kto bude ľutovať, pôjde von. Čiže to sa snažím, aby rodičia nerobili to a neplač. A neboj sa, a zachvíľku skončíme ako keby ste dávali tomu dieťaťu návod na to, čo má robiť, teda plakať, báť sa.
PM: Hej, a už sa tešiť na to, kedy keď skončí. My ho chceme podporiť. Ja učím tých rodičov výborne, super ti to ide na tom koníku. Výborne ťa ten koník poslúcha, no to je parádny koník. Chváliť, chváliť, chváliť, motivovať to dieťa. A naozaj niekedy to príde počas dvoch minút, kedy sa to dieťa úplne upokojí. Niekedy je to na druhej tretej terapii a naozaj musím poklopať. Ešte ani raz sa mi nestalo, že by mi po absolvovaní, či už sérii terapií klienti skončili s tým, že teda to dieťa prepadá nejakému histerickému strachu alebo niečomu obdobnému a teda už nechcú ďalej v terapiách pokračovať. Toto sa mi našťastie ešte nestalo. Naozaj vždy sme sa cez to preklenuli. Zapájame rôzne aktivity, keď kedykoľvek poviem rodičom, doneste obľúbenú hračku. Tomu dieťaťu prevezieme autíčko, prevezieme plyšáka na koni s tými detičkami. Takže naozaj zapájame všetky možné dostupné alternatívy, ktoré vieme využiť aj práve v tejto oblasti. Takže je riešení veľmi veľa, len ich treba zapojiť a vymyslieť. Hlavne treba byť kreatívny aj pri tejto práci.
JD: Sú nejaké úskalia alebo nejaké veci, na ktoré treba dávať pozor, či už z tvojej strany ako z vedúcej, z vedúcej pozície alebo z mojej strany ako z prípadného rodiča, ktorý tam, ktorý tam ide so svojím dieťaťom?
PM: Áno, určite áno. Sú mnohé úskalia práve tohto nášho výkonu. Najskôr to poviem, teda najčastejšie prichádzajú ku mne rodičia, ktorí povedia. Viete, my už sme niekde na hipoterapii boli, ale nebolo to to, čo sme my očakávali. Totiž to, bohužiaľ na Slovensku veľmi veľa jazdeckých klubov, alebo tak to nazvem, realizuje niečo, čím hipoterapiou nazývajú túto činnosť tak. Ale ono to do slova a doísmena tou hipoterapiou nie je. Častokrát prídu ku mne naozaj rodičia. Viete, my sme boli tam a tam a prebiehalo to tak, že nám len dieťa vyložili na koňa a držali sme si ho my sami. Koňa nám viedla nejaká 13-14 ročná dievčina a my sme vlastne toho nášho syna len na tom koni viezli. O to pre mňa je to také, ako keby zdesenie väčšie alebo ten strach. Keď vidím, že ten chlapček, ktorý je, že nemá ani len samostatný sed, že je to takmer ležiace dieťatko a im to dieťatko niekto vyloží na koňa. Ktorý má teda nejaké neoverené schopnosti. Nevieme, či ten kôň je na to vhodný, či ten kôň je zdravý, lebo to zviera musí byť prioritne zdravé.
JD: A odrazu sa to len tvári na to, že to je vlastne nejaká terapia.
PM: Presne tak. Ale to by som nenazývala hipoterapiou. Nazývala by som to vozením na koni a vozenie na koni nie je hipoterapia ani akákoľvek žiadna iná odborná intervencia s asistenciou zvierat. Zároveň mi je veľmi ľúto tých rodičov, pretože tí rodičia, ako aj laici ako takí kráčajúc povedľa toho živého veľkého zvieraťa, ktorým kôň jednoznačne je. Tak isto ten kôň má vlastný rozum, môže zareagovať akokoľvek, ten rodič nevie očakávať, ako sa ten kôň zachová. Naozaj sa mi už stali aj prípady, keď tým rodičom práve v tejto situácii, keď nebol prítomný odborný pracovník, padlo dieťa z koňa, pretože kôň sa splašil. Samozrejme, tá vodička veľmi tú situáciu nevie spracovať, lebo predsa len kráča pri tej konskej hlave a nie pri tom tele. Čiže nevie zasiahnuť, nevie chytiť to dieťa. Samozrejme, ten rodič, ktorý nemá tú skúsenosť s tým koňom, nie je odborník. Je rád, že si zachráni vlastné nohy, vlastný život pred tým koňom, ktorý skáče. A práve v tej situácii dochádza to, že už tam neni ten kompetentný človek, ktorý by riešil tú situáciu a teda chytal to dieťa alebo zasiahol presne správne tak ako má. Ale to naozaj nechcem úplne o teraz prinášať tu také by som to povedala až vyslovene negatívne situácie. Ale áno, stalo sa. Mám takých klientov, ktorí prichádzajú práve s takouto skúsenosťou, čo mňa osobne veľmi mrzí, lebo naozaj tvrdo pracujeme na tom, ako keby zvýšení toho povedomia, či už u tých rodičov, aby naozaj vyhľadávali odborné tímy.
JD: Prepáč, že ti do toho skočím, ale mali by sme to tu povedať, že že to zvykne byť aj neprofesionálne urobené, aby aby rodičia v dobrej viere si trošku viac zistili, možno o tom, ako to tam funguje, aké, aké má tá daná organizácia alebo tá spoločnosť, tá štruktúra nejaké referencie, že či je to naozaj len prevezenie na koníku a nesie to so sebou možno aj nejaké riziká, alebo je to tak, ako je to u teba. Je to s podporným tímom profesionálov a takto by to vyzerať malo. Takže ja si myslím, že je že je správne, že sme povedali, že sa to môže za istých okolností stať.
PM: Určite áno. Trošičku by som možno povedala na obranu práve tých rodičov. Ten rodič, keď ide, naozaj vyhľadá takúto službu, tak on očakáva, že keď tú službu niekde ponúkajú, takže tá služba bude ponúknutá naozaj odborne. Ďalšou vecou je to, že ten rodič nemôže byť zároveň aj fyzioterapeut, aj lekár, aj hipoterapeut, aby vedel, ako to vyzerať má. Čiže na obranu rodičov by som veľmi rada akože povedala toto, že tí, keď je ten človek rodičom inak obdareného dieťatka, robí všetko preto, aby ho niekam posunul, naozaj nemá čas čas proste skrolovať na internete, koľko tam má byť ľudí, ako majú byť tí ľudia vzdelaní a má takú školu, nemá takú školu, má taký titul. Oni prichádzajú na tú službu s tým, že očakávajú, že keď to niekde ponúkajú, že je to odborne zrealizované.
JD: Tak potom iba dobre, že sme to dnes takto pomenovali, pretože nemusia skrolovať, ale budú hneď vedieť o tom, že keď je to len naozaj prevezenie na koníku, možno to tak úplne nie je tá správna terapia.
PM: Určite, keď ide rodič, ktorý má napríklad dieťa s postihnutím pohybového aparátu, mal by si zistiť, či ten daný intervent, ktorý je na tej terapii je má vzdelanie a je vzdelaný v odbore napríklad ja neviem rehabilitačný pracovník, fyzioterapeut a podobne. Tak isto intervencie ako také trošičku odbehnem možno. Sú rôznych druhov, tak ako som spomínala. Pracujú tam psychológovia, špeciálni pedagógovia, sociálni pracovníci, a teda aj tá terapia ako taká môže byť zameraná širokospektrálne, multidisciplinárne, tak by som to nazvala. Čiže detičky, ktoré majú detskú mozgovú obrnu, majú problémy aj s pohybovým aparátom jednoznačne k hipoterapeutovi, ktorý je fyzioterapeutom, potom sú tam deti s poruchou reči. Čiže jednoznačne k hipoterapeutovi, ktorý je napríklad špeciálny pedagóg, logopéd alebo akékoľvek má vzdelanie v súvislosti práve s týmito odbormi. Ďalšia vec, napríklad psychológovia. Takisto sa realizuje psychoterapia s asistenciou koní. Veľmi dôležité, či už sú to napríklad práca s ľuďmi, ktorí napríklad trpia rôznymi závislosťami. Áno, alebo je to napríklad aj psychoterapia zameraná keď niekto naozaj príde o niekoho blízkeho z rodiny, tak je tou formou aj práve táto hipoterapia ako sa dá využiť to odbúranie, akokeby tých negatívnych spomienok alebo negatívnych dopadov na toho človeka, čiže presne vo všetkých týchto rôznych zameraniach sa tieto intervencie realizujú, či už je to s koníkmi alebo aj je to aj so psíkmi tak isto. Takže ten terapeut ako taký on neni, že je len canisterapeut, ale musíme vedieť, či je primárne psychológ, špeciálny pedagóg, alebo teda fyzioterapeut. A práve s týmto zameraním s takýmito detičkami podľa toho, čo ten rodič očakáva, čo vyhľadáva na základe tej diagnózy svojho dieťatka, presne tam do takýchto rúk by mal putovať. To je veľmi dôležité.
JD: Takže vo veľmi jednoduchej vete, kto a na základe čoho rozhodne, či moje dieťa je skôr ku koníkom vy alebo ku psovi?
PM: Ja osobne, tak toto je veľmi akože by som to tak nazvala canisterapia ako taká, lebo intervencie s asistenciou psov sa zameriavajú na iné veci ako práve tá tie intervencie s asistenciou koní. Tu by som práve išla práve po tom, nie po tom zvierati, ale išla by som po tom človeku, potom terapeutovi. To je pre mňa dôležité napríklad mám kolegynku, ktorá pracuje s deťmi s poruchou autistického spektra. Čiže keď viem, že sa mi ozve rodič, zodvihnem telefón, mám syna s poruchou autistického spektra. Chcela by som preňho hipoterapiu. Áno, mám kolegynku, ja osobne sa tomu nevenujem. Mám kolegyňu, napíšem vám k nej termínik. A ona už v podstate pracuje s touto skupinkou detí. Keď sa mi ozve maminka, mám chlapčeka, ktorý je ležiaci. Máme detskú mozgovú obrnu alebo iný, hoci aj napríklad vzácny syndróm. Teraz je toho naozaj veľmi veľa. Sme ležiaci, hypotóniu máme svalovú, to znamená nejaké ochabnuté svalstvo naozaj to dieťatko je potrebné polohovať, stimulovať na tom koni. Tak naozaj viem v tomto momente, že ten klient je to vhodný pre mňa alebo je určený pre mňa, pretože ja pracujem práve s takýmito detičkami, ktoré majú problém s tým pohybovým aparátom. Takže v prvom rade sa pozrime na toho terapeuta. Veľmi veľa ľudí, ale aj práve takýchto by som to nazvala sprostredkovateľov tejto služby. Ako sme sa bavili o tom povození na koni si myslí, že tú prácu robí kôň. Nie je to tak. Sedemdesiat percent úspechu alebo 70 percent práce počas tej intervencie ako takej je na tom terapeutovi. A to si veľmi veľa ľudí neuvedomuje. To je veľmi dôležité. Samozrejme, bez koňa by hipoterapia byť nemohla, ale tam je to presne o tom, že tam to nemôže robiť ten rodič, ktorý nevedomky nasadí akokoľvek to dieťa. Ten to dieťa môže byť na tom koni krivo. Nemusí to byť vhodné.
PM: Tá poloha práve napríklad pri jeho postihnutí, pri napríklad skrátení šliach toho dieťatka alebo čomukoľvek. A práve o to je tam ten odborný pracovník. Ten terapeut, ktorý vie ako to dieťa pri tej diagnóze a pri tých jeho pohybových možnostiach má to dieťa na tom koníkovi napolohovať. To je veľmi dôležité. Čiže kľúčovo sa smerujeme na to a potom sekundárne častokrát sa mi stáva, že tak isto detičky s poruchou autistického spektra. Urobme to takto, urobme kombináciu. Dajme koníka, ale dajme aj psíka. Lebo napríklad s tými psíkmi sa výborne dajú robiť rôzne edukačné aktivity, aktivity zamerané na jemnú motoriku, rôzne hlavolamy. Naozaj ten pes výborne posilňuje rôzne kognitívne funkcie, čiže to dieťa učíme počas aj tých intervencií ako takých počas tých aktivít rozmýšľať. Učíme ho myslieť nad tým, akú aktivitu robíme. Tak isto rozmýšľa, rozmýšľa nad vecami, ktoré sú v súvislosti s tou aktivitou, ktorú mu zadáme, ale zároveň chceme podporiť aj tú schopnosť vyjadriť napríklad rečou to, čo si to dieťa myslí. A napríklad pri deťoch s poruchou reči by toto mohol byť problém. A ten pes je tam tým hlavným motivátorom pri týchto pri týchto aktivitách. A je tou tou hlavnou dôležitosťou, že je prostriedkom, ktorý prináša istým spôsobom alebo urýchľuje práve tento náš ja to nazvem úspech. Lebo to dieťatko ten pes naozaj môže byť obrovskou motiváciu, obrovským stimulom pre to dieťa, aby sa nám to dieťatko rozhovorilo, aby nám naplnilo tú aktivitu. Tak isto napríklad, keď dieťa uskutoční nejakú aktivitu, má za odmenu, že môže psíka nakŕmiť, lebo to deti fascinuje. Robia to veľmi radi. Čiže naozaj to dieťa sa sústredí, snaží naplniť tú aktivitu a vtedy za odmenu môže toho psíka nakŕmiť. Čiže to je tá hlavná odmena. A presne je to ten ten pes je naozaj veľmi veľkým motivačným bodom. Práve pri týchto našich stretnutiach s týmito klientami.
JD: Slovo motivácia mám na jazyku presne minútku a pol. Motivácia je veľmi dôležitá. Koľko, koľko klientov, koľko detí dokáže jeden koník? Hľadám slovo .. denne odcvičiť?
PM: Ja mám, čo sa týka takých mojich pracovných štandardov, toto nastavené veľmi prísne. Bohužiaľ, poznám aj centrá alebo miesta, kde naozaj ten jeden koník je nasedlaný alebo nastrojený xy hodín a odpracuje štyri, osem, šesť, možno niekedy až desať detí v rade. Ja osobne aj pre také moje zdravie, lebo je to naozaj veľmi fyzicky náročná práca kráčate popri tom koňovi. Všakovako je človek vykrútený, má ruky zdvihnutý, zdvihnuté hore, keďže my to dieťatko na tom konskom chrbte istíme, zaklonená hlava a podobne. Takže ja naozaj som našla tú strednú cestu vhodnú aj pre mňa, aj pre koňa. Ja na jedného koníka vždycky ako keby pripravím, alebo objednám si maximálne dve terapie. To znamená sú to dve detičky po sebe. To znamená, že ten priamy výkon, ktorý robím, je zásadne vždy do 30 minút s tým jedným dieťatkom. Tá daná intervencia trvá. Samozrejme, je to v závislosti od jeho schopností. Sú malé detičky, malé bábätká, ktoré chodia na toho koníka na desať, pätnásť minút a je im to vyše hlavy. Tomu verte. Ale naozaj sú detičky, ktoré chodia dlhodobo krásne cvičia a naozaj tých tridsať minút naozaj dokážu veľmi pekne odcvičiť. Takže toto je naozaj pre mňa ten kľúč. Hlavne aj z pohľadu tej ochrany toho zvieraťa. Pre mňa je veľmi dôležité dodržať všetky zásady welfare zvierat. To znamená, aby ten kôň bol spokojný, aby ten kôň nemal žiadne také, akokeby nežiaduce prejavy správania. Ten kôň, keď je nespokojný, niečo sa mu nezdá. On švihá chvostom. Môže sa stať, že mi obžúva vodiča doslova, keď ten koník je preťažený alebo niečomu vadí.
PM: Ja musím naozaj vnímať aj toho koňa, že tomu koňovi môže niečo vadiť. Môže sa stať, že veľmi ho deti ťahajú za srsť alebo alebo za hrivu, alebo niekedy sú deti, ktoré majú väčší zvukový prejav, pištia alebo teda plačú napríklad stane sa, tak napríklad nie každý koník to môže dobre zniesť túto situáciu a preto je pre mňa veľmi dôležité všímať si práve toho koňa. A pre mňa práve tie dve intervencie na toho jedného koníka sú ideálnym časom teda ten koník pracuje maximálne tú hodinku denne. Kedy naozaj nie je vyčerpaný, je ochotný pracovať a ochotný spolupracovať. To je pre mňa veľmi dôležité. Naozaj, tie koníky nám niekedy fungujú tak ako ja, hovorím na myšlienku. On ten kôň my dakedy častokrát stojíme, aj vodička nám toho koníka drží a to dieťa sa usadí na toho koňa, ten kôň cíti, že to dieťa sedí dobre a správne a nám ten kôň vykročí, lebo vie, že je ten správny moment, kedy si to môže dovoliť. A to je naozaj koník, ktorého takéhoto mám. A proste on už pracuje v tej praxi dlho a robí túto prácu veľmi rád. A naozaj akože stále tvrdím, to je kôň, ktorý by s nami šiel aj cez oheň, lebo naozaj on dáva do toho všetko. Dáva do toho, dáva do toho ten cit. Vidíte veľmi krásne zrkadlí emóciu toho dieťaťa, keď vám príde vyčerpané dieťa zo škôlky alebo z iných rehabilitácií. Na tom dieťati to vidíte. Tak isto to zrkadlí krásne aj ten kôň. To je veľmi dôležité. Keď vám príde také, akoby som to nabudené dynamické dieťatko príde také vyslovene možno dakde z detského ihriska také rozšantené, tak aj ten koník potom častokrát má tú tendenciu tak naozaj doslova do písmena šlapať pod tým dieťaťom a mať ten taký dynamický prejav tak ako si to to dieťa nadšené v tom danom momente vyžaduje. Čiže dakedy je aj my, tak naozaj sotva stíhame povedľa toho koňa. Ale to dieťa v tom momente má tú takú emóciu. Ten kôň to zrkadlí a vidí, že to dieťa si naozaj vyžaduje proste vysokú aktivitu, vysokú dynamiku, dynamiku a frekvenciu tých aktivít a toho cvičenia na tom koni. Takže takže často krát my sa snažíme všetko toto naozaj tam skĺbiť a prispôsobiť tomu danému klientovi. Ešte by som sa možno trošičku vrátila k tomu, keď sme sa bavili, že každý kôň môže alebo teda nemôže robiť. Hovorí sa také laické pravidlo, že iba jeden zo 100 koní je vhodný v prepočte približne teda na terapiu. Neni naozaj vhodný každý kôň. Tak isto ako ja som spomínala, máme koníkov viac ako desať. A robíme reálne len s tromi. Tak isto už aj ten koník, keď je vhodný na tú terapiu, teda má tie predpoklady hlavne teda mentálne. Neni to, že predpoklad má také a také plemeno takú a takú veľkosť a takú a takú farbu. Tak tak neni to všetko.
JD: Pavlína, za týchto 40 minút som pochopil, že tu oproti mne sedí jeden obrovský profesionál. Dávam klobúk dole pred tebou, pre tvojimi znalosťami, pred postupom práce a aj pred tým pred tým, čo by nad tým všetkým malo byť. A to je vlastne zdravie chorých detí. Predtým ako dnešný rozhovor ukončíme. Chcem sa ja opýtať teba, je tu nejaká téma, ktorú ja som neotvoril a ty si očakávala, že sa o nej budeme rozprávať?
PM: No ja by som veľmi rada ešte možno trošičku pozdvihla také akokeby povedomie a tú našu prácu práve tým, lebo naozaj je nás veľmi, veľmi málo na Slovensku, ktorí práve toto robíme, ktorí to robíme odborne tak ako sa má teda naozaj za sprievodu celého toho intervenčného tímu, ktorý tam má byť. A neni to teda len takým tým bežným vozením na koni. Tak ja by som veľmi rada bola, keby nás na Slovensku len pribúdalo. Práve za tým všetkým vznikla aj tá Asociácia pre intervenciu s asistenciou zvierat. Aby sme šírili, šírili povedomie práve o tomto odbore, aby nám vznikala istá komunita, aby to nabaľovalo mladých ľudí, ktorí majú záujem to študovať a práve realizovať, lebo nie je to najjednoduchšie, čo sa týka aj tej realizácie z personálnej stránky. Potrebujete toho koňa, častokrát nie jedného, teda viacerých. Ten koník má aj veľké náklady, ale naozaj chceme šíriť to povedomie, aby sa tí ľudia ďalej a ďalej vzdelávali, aby nás pribúdalo.
JD: Nepochybujem o tom, že po vypočutí tohto podcastu sa mnohí mnohí dostanú k informáciám, ktoré by inak nevyhľadávali. Budem ti do budúcna držať palce, nech je to presne tak, ako si povedala teraz a nesmierne ti ďakujem za rozhovor.
PM: A ja ďakujem veľmi pekne. Som rada, že som dostala túto príležitosť a verím, že ich bude čím ďalej viac a viac, aby sa o týchto možnostiach alternatívnych terapií dozvedeli aj rodičia a aj taká verejnosť všeobecná, lebo myslím si, že je to krásna práca. Ja robím s láskou a verím, že sa mi to podarí realizovať čím dlhšie, tým to bude lepšie. Lebo, lebo naozaj tá situácia na Slovensku je taká slabšia v tejto oblasti. Ja a dúfam, že sa posilníme do budúcna.
JD: Budem držať palce. Ďakujem ešte raz.
PM: Aj ja ďakujem krásne.
Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.