Subscribe
Share
Share
Embed
Toto je Zverissimo - podcast, ktorý nemá s Talianskom nič spoločné. V Zverissime vám poradíme, ako na vášho štvornožca (a viacnožca či menejnožca). Dvojnožcov za mikrofónom každú druhú stredu v mesiaci vyspovedá herec na moderátorskej stoličke Janko Dobrík.
Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.
---
#zverissimo #pharmacopola #shtoodio #zverissimopodcast #dvojnozci #stvornozci #viacnozci #menejnozci #psy #macky #zvierata #podcastozvieratach
---
Ak chceš pchať ňufák aj do toho, ako Jano a jeho hosť vyzerajú a ako sa tvária, sleduj Zverissimo všade:
YouTube https://www.youtube.com/@zverissimo
Instagram https://www.instagram.com/zverissimo_podcast/
Facebook https://www.facebook.com/zverissimo
JD: Ahoj Dvojnožci. Moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Dnes tu so mnou štúdiu v Banskej Bystrici sedí veterinárny lekár Tomáš Scheer. Tomáš, ahoj!
TS: Ahoj.
JD: Naša dnešná téma je "V hodine dvanástej" a budeme sa rozprávať o veterinárnej pohotovosti psov a mačiek tu u nás na Slovensku. Tomáš, prosím ťa, začnime teda rovno tým, o čom celý dnešný podcast bude. Čo je to urgentný príjem?
TS: Ďakujem. Urgentný príjem alebo urgentný prípad je prípad, kedy sa nerieši štandardná situácia u zvieraťa, očkovanie, preventívne ošetrenie, ale rieši sa zdravotný stav, ktorý ohrozuje to zviera a nemusí byť jednoznačne definovaný a väčšinou ani nebýva jednoznačne definovaný. Častokrát prídu majitelia so zvieraťom s nejednoznačnými príznakmi a nevedia o tom, že ten stav je tak vážny, že ho musíme riešiť ako urgentný prípad. A mnohokrát zase naopak, majitelia prídu so psíkom, ktorý vykazuje známky veľmi dramatického stavu a nakoniec v konečnom dôsledku sa o nič dramatické nejedná. Takže posúdiť to je veľmi individuálne, ale treba to posudzovať veľmi citlivo a dôsledne.
JD: No a čo teda, lebo z tejto prvej odpovede som hneď taký na vážkach, lebo ja som majiteľ domáceho zvieraťa, kedy vo svojom vlastnom vedomí a svedomí a aj v tom, ako poznám svoje zviera, aký s ním mám vzťah, kedy a ako určiť, že ja ako majiteľ idem volať na pohotovosť alebo idem volať veterinárovi a kedy si mám povedať, že upokoj sa, premýšľaj, urob niečo doma predtým, ako príde takzvaná panika.
TS: Odpovedal si mi zároveň, pretože si povedal, že poznáš svoje zviera. To je dôležité, poznať to svoje zviera, tie jeho návyky, tie jeho prejavy. To, ako sa chová denne ráno, na obed, večer, po najedení. A keď poznám to svoje zviera a ten model jeho správania zrazu vybočuje z normálnosti, tak okamžite by som zbystril pozornosť. A určite každý človek má v sebe nejaký ten inštinkt k tomu prírodnému, lneme k tomu prírodnému natoľko alebo normálny človek, aby sme vedeli, že toto sa mi nezdá, radšej zavolám alebo radšej idem, spýtam sa. To nie je hanba, z toho my žijeme a žijeme z toho preto, lebo tú službu poskytujeme, aj preto, že tie zvieratá máme radi. Vôbec sa netreba ostýchať.
JD: A ako je to v prípadoch, kedy som nováčik v tom, kedy je toto môj prvý psík, je to moje prvé zvieratko a prvýkrát vidím nejaké vybočenie z jeho, to čo za tých pár dní možno som si myslel, že je štandard, ale práve dnes, v ôsmy deň, sa správa inak. Možnože neje, možnože nepije, celý deň leží, podľa mňa začal aj možno trochu krívať a sám si už navodzujem to, že sa prepadám v tom, ako dobre ho poznám. Tým pádom si myslím, že sa mu niečo stalo a nechcem nič podceniť. Mám, mám úplne že v pohode právo volať, konzultovať, prípadne prísť.
TS: Určite, platí to, čo som povedal stopercentne, ten lekár je tam na to, aby ten stav posúdil a zhodnotil, zdiagnostikoval, stopercentne áno. A nováčik naviac plus by som povedal, že ľudia by mali byť dosť zodpovední na to, že keď sa rozhodnú pre to vlastníctvo zvieraťa, musia sa aspoň oboznámiť s nejakými základnými faktami zo života toho zvieraťa alebo z jeho prirodzených návykov. Určite odkomunikovať to s ľuďmi, ktorí majú viac skúsenosti, prípadne s veterinárnym lekárom. K nám chodí množstvo ľudí, ktorí sa pýtajú, aké by si mali vybrať zvieratko, keď žijú takým a takým spôsobom, k tej a k tej povahe a k takému takému. Čiže toto je dobré si zhodnotiť vopred, aj svoje schopnosti, aj svoje schopnosti v tom zmysle, že buď som úplný nováčik a potrebujem to vedenie za ručičku a napríklad u nás na pracovisku to normálne funguje. My každú tú návštevu človeka, pokiaľ je začiatok, príde k nám so šteniatkom, spestrujeme tým, že sa ho vypytujeme aj to, na čo sa on nepýta a čo my vieme, že by sa mal spýtať.
JD: Výborne. Ešte si možno povedzme, ty máš teda prax v Martine, čo sme doteraz nespomenuli a je to prax, teraz poďme ľahúčko pragmaticky - si tam sám?
TS: My máme kliniku, kde je vrátane mňa šesť doktorov a pomocný personál.
JD: A ako sa, ak vôbec, sa rozlišuje tvoja prax počas dňa a potom tvoja prax tá takzvaná, oprav ma, ak hovorím hlúposť, pohotovostná.
TS: To je dobrá, dobré pomenovanie.
JD: Dobre, tak ako sa to, ako sa to odlišuje? Aj pragmaticky v čase od do aj, možno v ten deň, v tú dennú hodinu máš tam také a také vybavenie, toľko a toľko personálu. Potom sa to v nejakú hodinu preklopí na tú pohotovostnú prax a tam už to vyzerá nejak inak.
TS: Presne tak.
JD: Popíš nám to prosím ťa.
TS: Presne tak. Ordinačné hodiny máme rozdelené väčšinou podľa služieb lekárov. Keď má niekto službu v noci, tak automaticky pokračuje rannou službou do nejakej hodiny, na obed alebo pred obedom ho striedajú iní lekári tak, aby tie ordinačné hodiny boli vykryté. Plus sú tam lekári, ktorí majú objednaných pacientov alebo zákroky, tí sú tam v priebehu dňa. To sa týka najmä mňa, lebo robím operatívu, chirurgiu, čiže ja si tie zákroky na ten deň naplánujem a večer začína služba zase niekomu z tých lekárov, ktorí začali neskôr a končia tak, aby kontinuálne ak je tam pacient, ktorý napríklad potrebuje ďalšiu starostlivosť a už končia ordinačné hodiny, aby tam pobudol s tým lekárom, ktorý má službu na infúzií alebo na hospitalizácie a podobne. A ten potom funguje v noci väčšinou na telefón, pokiaľ tam fyzicky nemusí byť. Ľudia zavolajú, keď majú problém a buď to odkonzultuje, ak to vyžaduje iba konzultáciu, ak stačí. Alebo v prípade, že ten lekár cez ten telefón zistí, že sa jedná o stav, ktorý je nedefinovateľný, to už spozornie alebo definovateľný a vyžadujúci ošetrenie. V takom prípade už ho pozve na kliniku.
JD: A ako je to s číslami možno v meste, ktoré by mnoho Slovákov nazvalo ako neveľké mesto, mesto Martin. koľko takýchto prípadov, ak sa to dá vôbec nejak paušalizovať, riešite ja neviem týždenne alebo mesačne?
TS: Dobrá otázka, pretože častokrát sa to veľmi líši od ročného obdobia mnohokrát, od sviatkov a podobne. My sme naozaj také mesto, kde je pomerne veľa malých ambulancií. My sme najväčšia klinika, ktorá v tom meste je a jediní, ktorí slúžime permanentne. Čiže my berieme pacientov aj od kolegov, ktorí v noci majú vypnuté telefóny. A tie počty prípadov sú veľmi variabilné. Sú obdobia, kedy kolegyňa v noci nemá nikoho. A na druhú noc, keď slúži iná kolegyňa, tak je tam celú noc, pretože má troch štyroch pacientov.
JD: Povedz, prosím ťa, našim poslucháčom a divákom, čo sa stalo pred tromi týždňami?
TS: No ja som 22 rokov dvíhal telefóny. Buď permanentne, že som slúžil sám, alebo som sa, som sa o tú službu delil s mojimi kolegami. Čo už posledné, posledné štyri roky bolo už v ďaleko väčšom meradle. Takže už aj víkendy a dokonca pohotovosti v týždni, ktoré som kedy, 16 rokov som ich vykonával sám s telefónom pri posteli. Našťastie som to prežil viac menej relatívne šťastný lebo to sú naozaj náročné, náročné veci, keď vás v noci o polnoci niekto zobudí, že našli psíkovi kliešťa, pretože chodí spať o pol jednej a vy ste rád, že konečne sa vám podarilo zaspať a znova ti rozbije tú noc na ďalšie dve tri hodiny. A pred troma týždňami som prijal kolegyňu teda šiestu do tímu a piatu bezo mňa, čo už mi vykrýva celý týždeň a prestal som slúžiť pohotovosti. Takže áno, som pre kolegyne k dispozícii, ale už iba na telefón v prípade, že potrebujú pomoc s chirurgiou, cisársky rez, pretočenie žalúdka alebo nejaký iný problém, trauma, rozsiahlejšia trauma.
JD: Si aj človek, ktorému volajú ako prvému, ak potrebujú konzultovať? Si niečo ako, z mojej brandže použijem slovo, supervízor?
TS: V určitých prípadoch, najmä v ortopedických a neurologických prípadoch áno, ale mám tam kolegyňu, ktorá je veľmi šikovná a ona robí kardiológiu internú dlho. A pokiaľ je problém, ktorý je skôr tohto zamerania, že psík zle dýcha alebo má modré sliznice, tak skôr jej volajú a konzultujú to s ňou.
JD: Čo sa stane, ak máte súčasne dvoch pacientov, povedzme naozaj, že to nie je kliešť, ale je to niečo vážne. Dvoch a musí jednoducho niekto asi o niečom rozhodnúť. Aký je ten postup, kto to rozhodne? Na základe čoho? Necíti sa ten, ktorý s vážnym prípadom musí ostať čakať, kým ten s ešte vážnejším ide na vyšetrenie?
TS: Máme našťastie dobrú skúsenosť s kontaktom, s ľuďmi, s klientami a s tým, že dokážu pochopiť, že napríklad ich psík je menej závažný prípad a že musia chvíľku počkať. Nikdy na pohotovosti sa nám nestalo, že by došlo k nejakému fatálneho konfliktu, že prečo on a prečo nie ja. Dokážeme to rozumne racionálne podať a tí ľudia sú radi, že dostanú to ošetrenie, aj keď je povedzme oneskorené alebo neskoršie a musia čakať v tej prázdnej tmavej čakárni. No my im zasvietime v tej čakárni (smiech), ale naozaj chvála Pánu Bohu, naozaj to pochopenie zo strany tých ľudí, tých majiteľov psíkov býva väčšinou, mám dobrú skúsenosť.
JD: To je pochopenie zo strany majiteľov. Máš ty a tvoj tím rovnako pochopenie, keď ti niekto zavolá alebo príde so psíkom a má na jazyku vetu "Môj pes, moja mačka sa správa nejako divne"?
TS: To je najstrašnejšia veta pre veterinára, pretože to môže zahŕňať taký obrovský široký diapazón diagnóz a problémov, že pokiaľ mi majiteľ povie v čakárni, že jeho psík alebo ešte lepšie mačička, kocúrik sa správajú divne, tak mne nahlas naskakuje husia koža ako pralinky a v takom prípade idem ale didakticky krok po kroku, aby som eliminoval to riziko zlého diagnostikovania alebo ošetrenia.
JD: Ja mám asi žiaľ za ostatného polroka trochu takú intenzívnejšiu skúsenosť s prípadmi na pohotovosti, napríklad na ľudskej pohotovosti. A sú tam väčšinou z toho, čo odpozorujem, také tie bizarné prípady, práve na noc a na tú nočnú hodinu sú tie pohotovostné prípady pre mňa naozaj bizarné až na krátky film by som povedal. Povedz nám nejaký taký z tých, to je taká tá, ja to neznášam, napríklad také tie, povedzte nám nejakú vtipnú alebo bizarnú zábavnú historku z natáčania. Ale proste sa ťa to opýtam. Vieš nejakú bizarnú alebo zábavnú šokujúcu historku z pohotovosti nám tu takto povedať?
TS: Z tejto témy mi absolútne vyplynula potreba takejto otázky, takže ja som sa na ňu pripravil.
JD: Výborne (smiech).
TS: Mám dva také prípady, ktoré boli veľmi také nie že bizarné, ale rozhodne neštandardné. A to bol prípad 200 špendlíkov, na ktorý veľmi spomínam neuveriteľným spôsobom. Prišiel mladý chlapec s bulldogom s tým, že sa mu zdá, že jeho bulldog spapal celú krabičku špendlíkov. Tie krabičky myslím, že obsahujú 200 špendlíkov. Aspoň on mi to tvrdil, že obsahuje 200 špendlíkov a my sme urobili naozaj röntgen a všetky tie špendlíky boli v tom bulldogovi. A tak som povedal, že musíme čakať, pretože to je naozaj roztiahnuté pomaly v celom hrubom čreve. Aby sme neotvárali na desaťkrát, tak počkáme, či náhodou a akým spôsobom, pretože to zviera bolo úplne v poriadku. Úplne v pohode, ten sa tváril, že nemá v bruchu nič. Ten bol ešte hladný, tak sme počkali a na druhý deň sme ho zregenovali znova a už tam nebol ani jeden. Teda na druhý deň ráno, lebo on prišiel večer, čiže po dvanástich hodinách všetko spokojne vyčistil sa sám, spontánne, bez jediného špendlíka. To bol pre mňa malý zázrak, ako dokázalo zviera zjesť a vylúčiť 200 špendlíkov.
JD: Bez toho, aby sa mu niekde zapichol, roztrhol.
TS: Áno presne. Ono je to inak tak, že keď zvieratko spapá ihlu alebo špendlík, nie je to také hrozné. Väčšinou to dokáže vylúčiť. Mnohokrát o tom ani nevieme.
JD: No dobre, ale dvesto?
TS: Dvesto, to bolo neuveriteľné. No a ten druhý bizarný prípad to bola, to bol Kosmáč bieločelý, to je najmenšia opica na svete. Ona bola gravidná, tá matka a nedokázala porodiť. Tak pani..
JD: Prepáč. Musím ti do toho skočiť. Čo si máme predstaviť pod "najmenšia opica na svete"?
TS: Kosmáč bieločelý, to je opica taká tá maličká do dlane asi tak zhruba na veľkosť.
JD: Dobre.
TS: A oni žili v páre v jednom zverimexe, oplodnil samec samicu a vzišli z toho trojčatá, ktoré boli prepletené. Skutočne tam to bolo neuveriteľné už len na sone, keď sme ju pozorovali, nebolo definovateľné ani jeden úd poriadne, že kde začína, kde končí. Tak sme sa rozhodli pre sekciu, lebo naozaj bola úzka matka. Otvorili sme ju, porodili sme ju krásne, všetko bolo v poriadku. Mama sa zotavovala veľmi rýchlo, dokonca o rok sme tento úkon zopakovali, pretože po cisaráku najmä u humanoidov alebo respektíve u primátov je vysoká pravdepodobnosť recidívy. To vyplýva z tých zrastov a pooperačných komplikácií a všetkého. No a skutočne tá opica má doteraz, no vlastne už zomrela, ale nenávidela ma celý život, pretože keď som ju uspával, tak sa na mňa pozerala, cerila zuby. Tá majiteľka ju držala, ja som ju sedoval injekciou, kým som ju zakanyloval. No a doteraz si pamätám ten pohľad. To bol vražedný pohľad a ona si vôbec neuvedomovala, že sa jej uľavilo, že som jej zachránil život. Keď som o mesiac prišiel do toho chovproduktu, ona ma z opačnej strany toho chovproduktu videla z tej klietky, skočila na tú klietku a vrešťala, kým som neodišiel.
JD: Dámy a páni, vážení diváci a poslucháči, my si teraz urobíme krátku pauzu a po nej sa budem s Tomášom Scheerom rozprávať o veterinárnej pohotovosti ďalej. Sledujte nás na Instagrame, YouTube a Facebooku. O chvíľu sme späť.
reklamný odkaz: Nové ultra prémiové funkčné veterinárne diéty Alleva Care. Revolučný spôsob výživy v prípade ochorení mačiek a psov. Alleva Care kúpite u svojho veterinárneho lekára.
JD: Ahojte, po krátkej pauze sme tu späť v Shtoodiu v Banskej Bystrici a s Tomášom Scheerom sa rozprávam o veterinárnej pohotovosti u nás na Slovensku. Povedali sme si, Tomáš, v prvej časti, že nie je vôbec hanba z mojej pozície majiteľa toho psíka alebo zvieratka zavolať a konzultovať niečo, takisto nie je hanba tam prísť. Čo sa ale stane, prepáč alebo povedz..
TS: Určite je menšia chyba zavolať vopred, než prísť neskoro.
JD: To si povedal veľmi pekne a rozhodne to dáme do hajlajtov dnešnej epizódy. Moja otázka ale znie: "Čo vtedy, ak mi veterinár nedvíha?"
TS: To sa môže stať, všetci všetci sme len ľudia. Môžeme byť na dovolenke, môžeme byť chorí. Pokiaľ som klientom veterinára a potrebujem jeho pomocť a nevolám sa, tak rozhodne neskončím pri jednom, ale skúšam číslo za číslom. Spýtam sa, môžete mi pomôcť, viete mi pomôcť? Pokiaľ nie, tak idem zasa ďalej alebo kontaktujem vyššie pracovisko.
JD: Ja tu v našom podcaste nerád rozprávam o peniazoch, dokým to nie je úplne nevyhnutné. Takisto teraz položím otázku o peniazoch, ale nebudem od teba chcieť žiadne presné cifry. Je pohotovostné ošetrenie finančne náročnejšie ako takéto bežné ošetrenie u veterinára?
TS: Určite áno. Už len z toho titulu, že musím platiť ľudí, ktorí svoj voľný čas obetujú práci, aj keď tú prácu majú radi, majú radi tie zvieratá. V každom prípade potrebujú z niečoho žiť a potrebujú aj oddychovať. A keď ten voľný čas sú v práci, tak musia byť motivovaní.
JD: No dobre. A tým pádom mi napadá rovno ďalšia otázka, že či sú prípady, ktoré by sa nemuseli stať, keby majitelia boli ja neviem vnímavejší, zodpovednejší alebo pokojnejší.
TS: Určite áno. Tá prevencia tých prípadov alebo množstvo tých prípadov, ktoré by sme vôbec nemuseli riešiť, je 70% sme si zhruba robili takú štatistiku.
JD: To je dosť.
TS: To je dosť. Áno, len 30% prípadov, podľa mňa a mojich štatistík za tých x rokov, ktoré to robím, sú naozaj prípady, ktoré vznikli alebo sú nevyhnutné alebo vznikli zo situácií, ktorým sa nedalo predísť alebo zabrániť. Ale 70% tých prípadov je úplne zbytočne riešených na pohotovostiach buď z nedbalosti alebo zanedbania alebo zo zlého posúdenia stavu alebo len z toho, že majitelia nás nekontaktovali a nekomunikovali s nami v čase, keď mohli a mohlo sa tomu všetkému predísť. To je chyba.
JD: Čiže čo by ten majiteľ mohol urobiť, aby sa tých 70% minimálne - nechcem povedať, samozrejme, aby to zmizlo, lebo to sa nestane nikdy, ľudia sú ľudia - ale aby sa to aspoň to číslo znížilo.
TS: My na tom pracujeme. Osveta je dôležitá, vysvetľujeme tým klientom. Keď k nám prídu na prvú návštevu, na druhú návštevu so šteniatkom, pracujeme s nimi rok čo rok pri preventívnych ošetreniach, vakcináciach, odčerveniach. Čiže snažíme sa učiť tých našich klientov tomu, aby nerobili chyby, ktoré by ich mohli stáť peniaze, pretože tá pohotovosť stojí peniaze. Nás to stojí úsilie a energiu a ich to stojí peniaze. A to skutočne treba s tým klientom pracovať, vysvetľovať, učiť, lebo žiaľ, nič, čo za dačo stojí, sa nerodí ani rýchlo, ani bez námahy. A ten ideálny stav, aj keď nenastane, ale môžeme sa mu aspoň priblížiť.
JD: Ale ľudí vždy zaujímajú aj tie veci a ja som tiež človek, takže mňa to zaujíma tiež, že či ste napríklad na vašej veterinárnej pohotovosti museli zachraňovať a riešiť prípady, aj ktoré sa netýkajú psov a mačiek, možno nejaké divo žijúce zviera alebo exotické zviera.
TS: Áno. Ľudia nám častokrát volajú, mnohokrát nájdu poranené vtáčatko, vypadnuté vtáčatko, zvieratko. My naviac ešte máme kooperáciu s Národným parkom Veľká Fatra, dlhoročnú spoluprácu, takže k nám chodia aj samotní ochranári, pretože aj ich ľudia kontaktujú. Spolupracujeme so stanicou Rehabilitácie dravcov v Zázrivej niekoľko.. už od začiatku svojej ambulantnej praxe som s nimi spolupracoval. Najskôr pro bono, potom sa našli nejaké prostriedky, ale to pre mňa nebolo podstatné. Skutočne sme už mali na ambulancii od malých medvieďat v ťažkom stave, ktoré sme z toho dostali a ktoré sú momentálne v Bojnickej ZOO. Mali sme labute, volavky, orly. To sú moji obľúbení pacienti, lebo sú skutočne krásne a ušľachtilí. To je, to je zviera, ktoré v živote ma neporanil orol. Skutočne to je, môžeš ho ošetrovať, to môžeš mu urobiť, to je, to je kráľ zvierat. Znesie tú svoju, ten svoj kríž s takou eleganciou a ušľachtilosťou, akej nie je ani človek schopný.
JD: Dejú sa aj prípady, kedy ty musíš alebo chceš vycestovať k pacientovi domov?
TS: Veľmi zriedka, ale dejú sa. Veľmi zriedka preto, pretože tie pohotovostné prípady vyžadujú špecifický prístup a väčšinou aj dôslednú diagnostiku. A tú nie som schopný urobiť priamo u majiteľa. Takže taký ten prvotný náčrt toho prípadu. Pokiaľ máme klientov, s ktorými dlhé roky spolupracujeme a sú napríklad imobilní alebo veľmi starí a chceme im výjsť v ústrety, tak áno, môžeme. Dokonca ich s tým zvieratkom aj odvezieme k nám, pokiaľ to vyžaduje ošetrenie. Ale napríklad u pacientov, ktorí sú diagnostikovaní už skôr a jedná sa o nejakú epizódu z tej diagnózy, napríklad status epilepticus, to znamená trvalý kŕč epileptický, ktorý nevie odoznieť bez ošetrenia, tak dokážeme už tieto veci poskytnúť aj u majiteľa. Nerobíme to radi, ale v špecifických prípadoch to urobíme, pretože ak je to nevyhnutné a nie je možné to zviera dopraviť k nám efektívne, pretože ten človek je napríklad slabý a nedokázal by ho ani naložiť do taxíka. Tak to robíme.
JD: Teraz si povedal dve slová, nerobí.. Alebo dve také informácie - nerobíme to radi a ak je to nevyhnutné. Tak ja teda možno takú smutnejšiu tému, ale podľa mňa to patrí k tomu celému, čomu sa venuješ. Eutanázia.
TS: Áno, eutanázie aspoň u našich klientov robíme mnohokrát u nich doma, aj keď sa nejedná o pohotovostný. V takom prípade sa nejedná o pohotovostný prípad. Sú eutanázie súčasťou pohotovosti, áno, pretože častokrát sa zdravotný stav toho starého zvieratka alebo polymorbídneho pacienta, ktorý má mnoho, mnoho diagnóz a ten majiteľ to vie, sa z ničoho nič dramaticky zmení. A to sú niekedy minúty alebo hodiny. A on si povie: "No už nevydržím do toho pondelka, tak zavolám." A keď je to náš klient, máme takú ponuku, že pokiaľ je to náš dlhoročný klient, tak ideme aj k nemu domov. A eutanazujeme toho pacienta. Pretože je to taká posledná služba a patrí sa to, patrí to k takému etickému dekóru (ticho).
JD: Jaaj, no dobre, poďme prosím teraz porovnať. Možno to, ako funguje veterinárna pohotovosť na Slovensku, aké ty máš s ňou skúsenosti s tým, aké máš skúsenosti, čo vieš alebo čo si počul o tom, ako to funguje v Európe, vo svete, či už u našich priamych susedov alebo možno západnejšie.
TS: Rozprával som sa s kolegami, zhodou okolností som bol nedávno na workshope, kde sme sa stretli aj s kolegami z iných krajín. Pýtali sme sa kolegov z Česka, pýtal som sa kolegyne, ktorá robí vo Fínsku, mám kamarátku, ktorá robí v Nórsku. Tie pohotovosti sa snaží riešiť v Európe štandardne asi každá civilizovaná krajina. Je to samozrejme viac či menej na pleciach toho doktora a jeho zodpovednosti alebo schopnosti tímu, rozsahu, rozsahu činností, ktorých je schopný, množstva kolegov, teda početnosti toho personálneho vybavenia. Ale potom je tam samozrejme, a pravdepodobne na to sa pýtaš aj, aké je legislatívne ošetrenie. To je veľmi špecifické v každom národe alebo v každej krajine. Nechcel by som zabiehať do detailov. Väčšinou sa ale jedná o to, že drvivá väčšina veterinárnych lekárov vykonáva tú svoju prácu so zodpovednosťou a s láskou, takže tie pohotovosti riešia viac menej bez toho, aby boli nútení ich riešiť. Len preto, že majú zodpovednosť alebo nejaký etický kategorický imperatív, ktorý ich tlačí do toho, aby tú pohotovosť alebo respektíve ten prípad vyriešili.
JD: Čo si myslíš, že by mali majitelia svojich domácich zvierat vedieť a ako by sa mali správať. Tá prvá signálna, aby vlastne zbytočne k tebe nechodili?
TS: Veľmi dobrá otázka. Vlastne všetky, musím ti vystrojiť poklonu (smiech). Ale toto je, toto je téma, na ktorú by možno bol vhodný celý jeden podcast. Tých chýb majitelia robia strašne moc chovateľských a tie chyby sa dajú rozdeliť na niekoľko, na niekoľko skupín. Jednak sú to chyby chovateľské ako také, to znamená behaviorálne, čiže chyby vo výcviku, v prístupe k tomu zvieraťu, nedostatočná socializácia alebo presocializácia, vývojové vady alebo nie vývojové, pardón, vady v správaní, poruchy správania a ich nezvládnutie zo strany majiteľa. A potom ďalšia veľká skupina sú samozrejme životosprávne chyby, čiže chyby vo výžive, v type kŕmenia, frekvencii kŕmenia, vôbec celá tá obrovská škála toho, čo by majiteľ mal dávať zvieraťu a nemal dávať. Vieme dobre, že sú potraviny, ktoré sú vôbec nevhodné pre psa ako čokoláda, hrozno, avokádo a kosti. To je mýtus, ktorý vznikol. Na to sme veľmi citliví, keď dávajú majitelia psom kosti akékoľvek. Keď sme boli vychovaní na tých večerníčkoch, že si Dunčík, Dunčo odniesol tú kostičku a zahrabal si ju na záhrade. Tak ja zase chápem, že že ten stereotyp tu pretrváva, ale treba ho vyvracať, pretože z toho je viac problémov. Ale to je len načrtnuté, to je okraj. Tých chýb robia mnoho majitelia, fakt že veľa. Potom máme veľa metabolických porúch, veľa alergikov. My vlastne de facto v súčasnej dobe žijeme z chýb majiteľov, lebo ich je veľmi veľa, aj tých majiteľov, aj tých chýb, lebo popularita domácich zvierat ako miláčikov rastie medzi ľuďmi, čo je dobrý trend pre nás. Na druhej strane tým, že zviera, ľudia si zvolia zviera alebo zvolia si, že si kúpia alebo zadovážia zviera nekončí, toto a naopak začína celý ten proces učenia.
JD: Neraz som to tu v podcaste Zverissimo rozoberal a bil som tu do stola, že áno. Nie je to tak, že ja sa teraz idem rozhodovať a rozhodol som sa naozaj poctivo, lebo celý týždeň sme sa doma o tom rozprávali a ideme si kúpiť psa. Hu, hotovo. No práve naopak! To tým týždňom sa to iba začalo a ten týždeň je v porovnaní s celým životom alebo s celým tým časom, kým je váš domáci miláčik s vami, je jeden týždeň zanedbateľný pľuvanec do mora. A netreba, netreba tam poľaviť a to teraz sme počúvali Tomáša, ktorý to rozprával z praxe o tom, aké chyby ľudia robia a robia ich stále. A preto si myslím, že má podcast Zverissimo obrovský obrovský prínos a že to má zmysel. Hoci sa to môže niekomu zdať ako banálne, ale ono je to vlastne na tom položené. Buď, buď sme zodpovední, vieme o tých veciach alebo ich treba stále pripomínať, dokým to tak nebude.
TS: Zodpovednosť je to slovo, ktoré by človek mal rozmeniť na drobné. Teda majiteľ zvieraťa mal rozmeniť na drobné a mnohokrát sa to nedeje. Mne to chýba aj v médiách, preto som šťastný, že takéto niečo existuje a som rád, že som toho momentálne na krátku dobu účastný. Lebo to treba, treba, treba, treba zdôrazňovať, učiť, vychovávať stále.
JD: Paráda. Povedz nám, prosím ťa ešte úplne na záver čo ťa čaká v najbližšom období, teba, veterinu, kolegov?
TS: Momentálne sa chceme rozrastať technicky. Zdá sa, že by to bolo pre nás, nie zdá, ale je to nevyhnutnosť. Pracovisko ako naše nemôže stagnovať. Musíme rásť vybavením a všetkým, takže sa snažíme nájsť prostriedky na to, aby sme sa technicky rozrástli, lebo keď už máme personál, tak je dobre, aby nerobili na kolene. My máme dobré vybavenie, skutočne, ale chceme lepšie. Chceme poskytnúť tým ľuďom naozaj, aby sme dokázali vykryť povedzme 90-95% diagnóz alebo ošetrení, ktoré k nám prídu definitívne, že ich nebudeme musieť odposielať na referenčné pracovisko. Tak, aby sme naozaj tým ľuďom vyšli v ústrety a mali aj dobrý pocit zo svojej práce. Lebo keď je tá práca ohodnotená aj samou sebou, sama sebou, to znamená, že tá práca tých ľudí neteší len toho majiteľa tým, že nemusí chodiť nikde inde, ale teší aj toho doktora, že ten prípad zavŕšil od A po Z, tak to uspokojenie potom sa prejaví aj na tej pracovnej morálke, na tých vzťahoch. To je veľmi dôležité pre nás všetkých.
JD: Tak dámy a páni, najmä v okolí mesta Martin, kde ja som zamestnaný, takže žmurk, žmurk, ahoj Martinčania. Ak budete mať náhodou takýto nejaký prípad, ktorý vám samozrejme neželám, vedzte, že máte šťastie v nešťastí v podobe kliniky Turiec a Tomáša Scheera. Tomáš, ďakujem ti veľmi pekne za rozhovor a za tvoje múdre a vyzreté slová.
TS: Ďakujem ti za slová a ďakujem aj za pozvanie veľmi pekne. Majte sa pekne.
JD: Dovidenia.
TS: Dovidenia.
Chlpatá akadémia: Ahoj dvojnožci. Ja som Denisa z Lovely Dog a toto je Chlpatá akadémia, v ktorej vám prezrádzam návody na poslušných štvornožcov. Jednoduchá technika ako naučiť psa nežobrať pri stole. Vážení, každý, kto má psíka, sa nad tým raz musí zamyslieť. Naozaj som sa stretla aj s takými psami, ktorí boli vyslovene opretí o sliny pri stole, keď ľudia jedli. Pre mňa je to hnusné, odporné, aj keď toho psíka akokoľvek ľúbim, proste toto si neželám. Môj pes tak isto nesedí pri alebo nežerie pri svojej miske a ja nie som opretá o sliny, lebo by som chcela z jeho misky nejakú granulu. Jednoducho tam treba nastaviť pravidlo - ja jem, ty daj mne pokoj, ty ješ, ja dám pokoj tebe. Nič viac, nič menej. Výcvik a výchova sú absolútne dve odlišné veci. Pri výchove musíte byť dôslední. Ak si neželám, aby môj pes od stola pýtal, pošlem ho preč a pošlem ho preč ostrejšie, stupím smerom ku psovi. Nepristupím mu labku, ale stupím smerom ku psovi. A ešte výborne mi funguje otvorená dlaň s vystrčenou rukou proti psovi a pootočenie hlavy smerom od psa. Nechcem, nechaj ma, choď preč. Hau!
Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.