Subscribe
Share
Share
Embed
Toto je Zverissimo - podcast, ktorý nemá s Talianskom nič spoločné. V Zverissime vám poradíme, ako na vášho štvornožca (a viacnožca či menejnožca). Dvojnožcov za mikrofónom každú druhú stredu v mesiaci vyspovedá herec na moderátorskej stoličke Janko Dobrík.
Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.
---
#zverissimo #pharmacopola #shtoodio #zverissimopodcast #dvojnozci #stvornozci #viacnozci #menejnozci #psy #macky #zvierata #podcastozvieratach
---
Ak chceš pchať ňufák aj do toho, ako Jano a jeho hosť vyzerajú a ako sa tvária, sleduj Zverissimo všade:
YouTube https://www.youtube.com/@zverissimo
Instagram https://www.instagram.com/zverissimo_podcast/
Facebook https://www.facebook.com/zverissimo
JD: Ahoj Dvojnožci, moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Mojimi dnešnými hostkami tu v Shtoodiu v Banskej Bystrici sú dve šarmantné dámy Marcela Adamcová a Jana Brossmannová. Dievčatá ahojte.
JB: Čau.
MA: Ahojte.
JD: Huu, sme tu traja, to bude sranda. Naša dnešná téma znie Víťaz je len jeden a ja by som sa hneď na úvod rád opýtal, či niekedy boli tí víťazi aj dvaja alebo viacerí?
MA: Boli.
JD: Áno?
JB: Nie, neboli.
JD: Nie, neboli.. A tu máme hneď výborný konflikt. Aby som to vysvetlil hneď poslucháčom alebo teda divákom. Marcela tu dnes zastupuje z pozície organizátora výstav mačky a Janka tu z pozície organizátora zastupuje psíky. Čiže Marcela hneď povedala, že áno, stalo sa to, že víťazi boli dvaja alebo viacerí, o tom nám hneď povieš. Janka, povedala rázne "Nie, nestalo sa to". Takže poďme na to, v čom sú tie rozdielnosti a ako sa mohlo Marcela stať, že teda víťazov bolo viac?
MA: No to je možno práve ten pohľad z toho, že je rozdiel trošičku medzi výstavami mačiek a psov. Sú tam rôzne kategórie, takže tých víťazov je na to preto naozaj viac, pretože sú víťazi v tých kategóriách od maličkých mačiatok až po dospelákov. Čiže u nás málokedy sa stane, je to proste tak, je "BoB" ako býva u psov napríklad 4 až 7, čiže tých maličkých mačiatok, ktoré sú 4 až 7 mesačné. To sú takí tí najmenší, potom sú juniori a potom sú dospeláci. Čiže v podstate oni sú akokeby štyria rovnocenní víťazi.
JD: No toto chápem, ale v rámci kategórie je jeden víťaz. Vždy?
MA: Áno, ale v podstate nikdy to nemáme tak, že by sme mali napríklad tú bedňu, že jeden, dva, tri a mali by sme tam na tej jednotke postaveného jedného víťaza.
JD: Chápem.
MA: Takže svojím spôsobom sú vlastne vždycky štyria "BoB-y". Takže Best of Best je vždycky len maličký a je dospelý. No a medzi tým ešte ten junior a proste mačka a kocúr. Čiže v podstate my to neberieme tak, že je nejaký úplne ten jeden top.
JD: A u psov je to ako? Tam je jeden top?
JB: Je to podobne ako u mačiek, keďže spolusúťažia rôzne vekové kategórie. Čiže vždycky máme víťaza aj za šteniatka, za mladých psíkov, za dospelých psíkov, ale ide to tam potom ďalej, keďže to je poväčšine výstava viacerých plemien a tak potom tí víťazi plemien idú ďalej, potom idú spoločne plemená spolu a tým pádom vždycky u nás najvyšší titul je Best in Show a ten je vždycky len jeden. Môže byť samozrejme druhý a tretí, keď je to udeľované, ale nikdy sa nestane, že na tom najvyššom stupienku je viac ako jeden pes.
JD: Best in Show.
JB: Tak. Čiže to je najviac.
JD: A teda keby som to hneď takto akože trochu komerčne alebo možno aj záludne poňal. Je to honorovaná cena? Akože vyhrať takúto súťaž medzinárodnú, pozor, treba povedať, že hovoríme o medzinárodnej súťaži, je to tak akože zaujímavo honorované? Alebo ide skôr o prestíž a nejakú medailu, diplom alebo pohár?
MA: No u nás to teda určite honorované nie je. To už si fakt niekedy neviem predstaviť, čo by nastalo, keby to bolo ešte aj honorované, lebo niekedy akože tá súťaživosť je teda veľmi dravá. Ale snažíme sa, keď už môžem povedať z pozície organizátora vždycky, aby ten človek odchádzal nielen povedzme s tou kokardou, s tou stužkou, s nejakým pohárom, ale vždy sa snažíme zaobstarať aj nejaké pekné ceny, veľmi hodnotné, takže odchádza tak, že pomaly nevie odísť, toľko cien máva. To, čo sa veľmi tešíme, že tých ľudí naozaj môžeme obdarovať, ale nie je to finančná hotovosť.
JD: A keď hovoríš o cenách, tak čo sú to nejaké..?
MA: .. môžu to byť krmivá, môžu to byť nejaká nejaké peliešky, proste vybavenie domácnosti pre mačku tohto typu. Hlavne, hlavne krmivá, tieto, čo sa zíde každému, kto tie mačky chová.
JD: Ako je to u psov?
JB: Rovnako, rovnako nikdy víťazi nezískavajú finančnú odmenu. Vždycky sú to nejaké vecné dary.
JD: Ani na tej medzinárodnej najvyššej úrovni sa nezískava..
MA: Ani na svetovej.
JB: Nie. Ale napríklad taká pikoška v Maďarsku majú výstavu, kde získa víťaz Best in Show koňa, lipického koňa.
MA: Čiže to je vždy dobrý nápad (smiech).
JD: To niekedy môže byť aj taký ..
MA: To je dar nedar (smiech).
JD: Okej. Takže začali sme tak trošku od konca, alebo takou pikoškou nejakou na úvod. Ale skúsme sa porozprávať o tom, čo vás dve dámy a kde sa to, akým spôsobom sa to stalo, že sa venujete tomu, čomu sa venujete? Že teda organizujete výstavy mačiek alebo teda respektíve výstavy psov?
MA: Tak v podstate možno, že som začala okolo zvierat som sa krútila dávno, dokonca sme mali aj psa kedysi dávno, potom sme nejako prešli k mačkám trošku, možno len kvôli tej pracovnej vyťaženosti. A chceli sme už samozrejme mačku ako sa povie papierovú, teda s rodokmeňom. Samozrejme, nie nejakú takú, čo má každý, takže sme si vybrali nejakú, nejaké iné plemeno a tak nás to nejako lákalo, že poďme teda skúsiť aj tie výstavy. Čiže najprv sme boli v tej pozícii vystavovateľa a tak sme si to tak pochodili kade tade po Európe, po svete a potom nejak tak ako možno človek rád.. Ja som človek, čo rád niečo organizuje, tak som si povedala, že dobre, tak skúsme to zorganizovať. Nebolo to vždy prajné okolie. Možno, že tí, čo kedysi dávno už to nejako zanikalo, lebo boli miesta, kde kedysi výstavy bývali, potom roky nebývali a zas sme chceli niečo akokeby naštartovať napríklad aj v našom meste a my sme sa nedali nejako odradiť. Tak sme si povedali, že skúsme, skúsme to zorganizovať teda aj na nejakom mieste, kde to chýba. Takže takto. Čiže vedeli sme, že ako vystavovateľ som to videla z tej stránky vystavovateľa, čo sa mi páčilo, čo nie, čo by som možno chcela urobiť ináč a tak, tak to nejako vzniklo. No tak pomalými krokmi, pomaličky a už už je to teda pekných pár rokov, čo sa nám to darí.
JD: To, čo budeš musieť splniť, keď chceš robiť výstavu mačiek, o tom si povieme o chvíľočku. Ale teraz rovnaká otázka pre teba, Janka. Kedy a prečo vôbec teda prišla taká myšlienka alebo možno vášeň. Neviem, že či to je vášeň. Lebo teda nemyslím si, že to robíš úplne, že pre peniaze. Kedy sa to začalo? Že ja idem urobiť ako organizátor výstavu psov, medzinárodnú výstavu psov?
JB: Tak začnem od začiatku. To znamená, že dostala som sa k tomu ako slepé kura k zrnu. Doslova a do písmena. Čiže s mojím prvým psom v 2007 roku som začala ako úplne neskúsený vystavovateľ. Kúpila som si kóliu, chcela som chodiť na výstavy, začala som a potom zanedlho, keďže som sa prihlásila aj do nášho klubu a náš klub vtedy fungoval tak všelijak, hľadali webmastera stránky klubovej. Tak som si povedala, že to zvládnem, keďže som predtým fakt od dvanástich-trinástich rokov robila portál o kóliach, lebo to bol môj najväčší sen mať kóliu a keďže som ju nemohla mať, tak som si aspoň takto plnila svoje sny s takým informačným portálom. Takže..
JD: Do zátvorky otázka: "Prečo si ju nemohla mať?"
JB: Klasika, rodičia mi nedovolili do bytu psa. To znamená, že kvôli tomu, aj tak som si ho nakoniec kúpila zo svojho prvého štipendia na vysokej škole k rodičom do bytu.
JD: (smiech) Čo na to rodičia?
JB: Pripravená, no pripravená som bola, že ma vyhodia, ale dopadlo to úplne inak. Zamilovali si toho psa, takže bol to jak ďalší člen ich rodiny nakoniec. Takže dopadlo to super. Takže cez to, aby som sa vrátila naspäť, cesto som sa dostala do klubu ako webmaster a potom ako zastupujúci tajomník klubu, keďže stará tajomníčka odstúpila. No a keďže ja som bola tiež veľmi akčná, aj stále som, tak som chcela priložiť ruku k dielu. Čiže začalo to, že som robila katalógy, grafiky pre výstavy, no a potom stále viac, viac, viac. A v podstate už je to cez 10 rokov, čo robím výstavy na klubovej úrovni a tento rok sa mi podarilo také taká vec, na ktorú som dosť pyšná. Som vlastne súčasťou tímu pri organizácii medzinárodných výstav. Máme za sebou teraz prvú výstavu v Nitre trojdňovú a dopadla veľmi úspešne. Mali sme rekordné počty psíkov, takže som veľmi veľmi rada. No a je to troška iné. Samozrejme robiť medzinárodnú výstavu než klubovú, ale plus mínus princípy tam platia úplne rovnaké z pohľadu organizátora, akurát medzinárodná je tam desať toľko roboty, desaťkrát toľko roboty a desaťkrát toľko ľudí. Hej, minimálne.
JD: Povedala si, že teda hodnotíš tú výstavu ako že sa podarila. Čím to tak hodnotíš? Počtom, len počtom?
JB: Tak, aj počtom, keďže sme mali rekordné počty. To znamená bola to trojdňovka a boli tam počty, ktoré sa dva dni blížili k trom tisícom psov a jeden deň dokonca prekročili 3000 psov. To znamená ako je to paráda, ale aj tým, že bola v niečom prelomová.
JD: V čom?
JB: V tom, že boli prvýkrát použité na medzinárodnej úrovni online online prepojenie. To, že všetci mali v kruhu počítače. Posudky boli písané na počítač. Vystavovatelia hneď ako vyšli z kruhu, mohli si v svojom online systéme prečítať posudok, vytlačiť posudok. Čiže toto na Slovensku ešte na medzinárodnej úrovni robené nebolo. Plus, bolo tam strašne veľa sprievodných aktivít na tej medzinárodnej výstave. Ako fakt ppdľa mňa bola výborná a verím, že tento štandard sa udrží. A aj z reakcií vystavovateľov..
JD: Tak som sa chcel opýtať, nie žeby som nechcel rýpať, ale že podľa mňa bola by výborná. Si predsa len organizátor, aké boli také tie spätné reakcie možno od ostatných organizátorov alebo od ostatných účastníkov, nech už na akejkoľvek úrovni sa toho zúčastnili, Aké boli ich, ich reakcie?
JD: Boli veľmi pozitívne. Ľudia boli radi, lebo ľudia sú vždycky radi, ak niečo je robené so srdcom pre nich a oni to vidia, oni to ocenia. To znamená, keď vidia, že to nie je len niečo také. Okey, spravme si výstavu, zoberieme výstavné poplatky, odvystavujete sa, choďte domov. Ale keď ľudia cítia, že je to pre nich, keď dostanú pekné ceny, keď tam majú veľa tých aktivít, keď je to celé robené tak, že je tam podpora od tých organizátorov, to znamená, keď majú nejaké otázky, keď niečo potrebujú, je tam spätná väzba. To znamená, že bola tam výborná spätná väzba aj cez maily, cez facebook. Ľudia, ľudia mohli komunikovať, spýtať sa a na každom jednom človeku záležalo. A to ľudia ocenia a prídu znova. To je kľúčové podľa mňa pri organizácii akejkoľvek výstavy.
JD: Marcela, pri mačkách je to ako? Tak isto bola si ako organizátor súčasťou takej výstavy, kde bolo 3000 a viac mačiek?
MA: No, určite nie. To musíme trošku sa my zniesť na zem. My nikdy nebudeme počtom konkurovať psom. To tie výstavy sú oveľa menšie. Musím povedať teda my robíme medzinárodné výstavy na Slovensku. Podstate už momentálne neexistujú ani národné, ani nižšie úrovne.
JD: Len medzinárodné?
MA: Medzinárodné s tým, že samozrejme, musíme tam spĺňať tiež všetky tie kritéria, ktoré si môžeme povedať. Tým, že mačiek ako takých je celkovo menej. Je menej plemien uznaných, aj celkovo, nechová sa toľko mačiek. Čiže tie výstavy my sa pohybujeme úplne, akože tam pomaly nulu môžeme odobrať z toho počtu. Je to o toľko menej tých zvierat. Je to proste, bývajú tu dvojdňové výstavy, dokonca teraz, kde jeden deň vlastne sa získavajú certifikáty, potom tí ľudia môžu prísť sa vystavovať aj na druhý deň. Vtedy sú posudzovaní inými posudzovateľmi a začína byť teraz taký trošku fenomén, že vlastne všetko ide sa ponáhľajú ľudia idú dopredu, že dokonca v jedeň deň môžu akože získať viac tých certifikátov. To je taká nejaká novinka, ktorá pomaličky možno pripláva aj sem na Slovensko. Čiže my ak máme tých dvesto mačiek tristo, tak to je akože úplná paráda. Len pre ilustráciu, tým, že som bola aj účastník viacerých svetových výstav, tak tam ak je mačiek nejakých 1800, tak je to akože veľa. To je už a to je svetová výstava, čiže my sa tam trošku pohybujeme v tých iných počtoch. To je o niečom trošku inom zasa. Ale súvisí to aj s tým, že tie mačky sa trošku ináč vystavujú. To však si možno povieme neskôr, že proste od nich sa vyžaduje niečo iné.
JD: Povedzme si hneď, pokojne, no jasné.
MA: Hneď, no výborne. Čiže v podstate tá mačka musí byť vlastne umiestená na tej výstave. Ono to znie tak akože hrozne, že v klietke hej, ale nie je to tak, ako keď psíkovia napríklad, ja neviem, tí majitelia si ich môžu mať tiež v tých klietkach, alebo môžu ich mať pri sebe a oni sa vystavujú v kruhoch. Tu, tu tá mačka musí byť celý čas akokeby k dispozícii tým tiež tým návštevníkom. Mala by byť teda umiestnená v takých tých klietkach, proste tých domčekoch, ktorú v podstate zabezpečí organizátor. Ale už je aj taký fenomén, že čoraz viac sa povoľuje, že si sami vystavovatelia nosia také špeciálne, ktoré sa nejako volajú podľa výrobcu. Tie klietky takže v podstate už donesie si z domu, to je veľmi rýchlo sa to postavia. Ale tak či tak, ja ako organizátor musím napríklad toto zabezpečiť, čo je dosť akože taká dosť náročná vec. Musím to odniekadiaľ priviezť, musím to odniekadiaľ zohnať, postaviť a musí to byť nejako vydekorované. Dokonca aj to je nejaké špeciálne zástavky, záclonky. Musia tam byť nejaké toto, čo už ľudia po vymýšľajú. Hej, napríklad vyšijú si tam ja neviem názov svojej chovateľskej stanice, ozdobia si to kadečím. Niekedy sa robia tematické výstavy, ja neviem, halloweenske a podobne. Takže to všetci proste sú vyzdobení aj klietky.
JD: Opäť do zátvorky môže pomôcť príjemná alebo zaujímavá výzdoba klietky k nejakému dosiahnutiu certifikátu alebo teda tá mačka ide vyššie a vyššie?
MA: Ani nie, lebo tí čo posudzujú sú tam, čo oni nevidia, odkiaľ tá mačka z ktorej klietky prišla, takže v podstate to nevidia. Malo by to byť samozrejme také, že oni vôbec netušia, oni nesmú mať samozrejme prístup ku katalógu. To je asi tak všade. A vlastne potom to posudzovanie prebieha tiež v takom akokeby samostatnom sektore, kde v podstate nemôžu.. Iba tí, čo vystavujú môžu ísť mačky, tí, čo sú návštevníci môžu pozrieť, ale z určitej vzdialenosti. Nemôžu ísť úplne blízko. Je to aj trošku tým, že proste povaha toho zvieraťa. Tá mačka a pes je trošku iná. Ten pes je predsa len trošičku viac ovládateľný, je vycvičený, mal by byť predsa aj na tú výstavu. Mačka je tvor, ktorý proste môže viac byť plachejší. Čiže áno, ale napríklad to je tiež jedna z vecí, čo sa na tej výstave hodnotí. Hej, nemala by to byť mačka, ktorá napríklad sa tak zľakne, že je agresívna, trebárs poškriabe, pohryzie, to hrozí diskvalifikácia, ale môže sa to stať. Niekedy sa to stane, ale vravím o to je to trošku také možno náročnejšie, že nikdy neviete, ako tá mačka môže zareagovať. Hej, vedľa seba môže mať ja neviem druhého kocúra. Zrazu ja neviem svieti svetlo, buchne niečo a tak ďalej.
JD: Určite kopec externých vnemov, ktoré v danej chvíli, v danom časopriestore môžu...
MA: Áno, takže takže to je v podstate a to je rozdiel, že tam vystavujete tú mačku tým, že postavíte ju len na ten stolík, kde sedí teda posudzovateľ a on viac menej pozerá jej exteriér, jej vzhľad, to ako sa čo najviac podobá tomu štandardu, ale nie je tam, odpadá tam niečo také ako napríklad u psov to predvedenie v zmysle, že ona sa prechádza voľakde. Jediné, čo by mal vedieť ten vystavovateľ ju akože predviesť. Oni majú každé to plemeno sa predvádza nejako ináč v zmysle, že sa nejako vystaví. Čiže napríklad sú mačky, ktoré musíte vyslovene akokeby natiahnuť, ukázať to dlhé telo. Sú mačky, ktoré sú viac také, akože napríklad britská modrá, také guľatejšie, takže ich, ich chytíte trošku ináč. Čiže aj ten vystavovateľ môže trošku prispieť k tomu, ako tú mačku odprezentuje. A jasné, môžem si čosi pocvičiť doma. Hej, aby pekne držala, ale nemusí to isté nastať už v tých takých stresujúcejších podmienkach. Ale je to jedna z vecí. Čiže mačka sa neprechádza, len ju pekne proste nejakým spôsobom vystavím. No a samozrejme pripraviť tú srsť a tak ďalej. To pred tým áno. Hej, ten vystavovateľ vlastne vy mu ju položíte na ten stolík, kde on píše, on teda píše posudky väčšinou v ruke aj na tej svetovej výstave zatiaľ, my to máme takto a v podstate on si ju tiež môže akože poobzerať, že tak poviem hej, on si ju chytí, pozrie si do svetla. Naozaj, či tá farba oka trebárs je taká, ako má byť, kvalitu srsti, hej, pozerá si všetky tie veci, ktoré sú tam v tom posudku, či trebárs dĺžka chvosta spĺňa, tvar hlavy, každé plemeno to má ináč, oko guľaté, mandľovité. Nasadenie uší, proste sú také štandardy, ktoré sú vypracované a samozrejme ona sa musí blížiť čo najviac k tomu štandardu. To je tá najvyššia, to je to najvyššie hodnotenie to máme asi spoločné, si myslím.
JB: Tak.
MA: Takže to je asi tak teda. Ale nepredvádza sa v zmysle, že je nejaký handler, ktorý behá ako so psíkom, mačka toto by nezvládla.
JD: Je to nejak časovo obmedzené, že táto mačka alebo teda každá mačka má vymýšľam 10-15-20 minút na to, aby bola takto pozorovaná a ohmatkávaná a hodnotená?
MA: Je to tak, je to tak, že vy hneď vlastne keď prichádzate, dostanete okrem katalógu taký rozpis, že vlastne kto vás posudzuje. A vy sa skrývate pod nejakým katalógovým číslom a vy vidíte, že nejaký posudzovateľ Jožko Mrkvička vás posudzuje a asi zhruba koľkáty ste v poradí. My máme ešte aj takú našu vlastnú tiež aplikáciu toho strážneho psa, že si navolíte teda ak náhodou utekáte na kávu, tak vám pípne, že za 15 minút idete na rad a v podstate. Čiže je to trošku aj o tom ako ten posudzovateľ pracuje. Neni nejaký presne pridelený čas, že o koľkej sa máte dostaviť a koľko času, on ide po podľa poradia aké on má vlastne tiež určené. A niekde naozaj evidentne vidí, že tá mačka je proste skvelá. Možnože to mu ide rýchlejšie potom aj vypísaní toho posudku, niekde potom sa možno rozhoduje, komu dá teda ten excellent jedna, excellent dva, trebárs hej to prvé, druhé, také tie podčiastkové výsledky a to je možno trošku dlhšie rozhodovanie a tiež záleží koľko má mačiek v nejakej konkrétnej kategórii, že on medzi nimi musí porovnávať, takže neni presne dané, ale akože nemal by mať ten vystavovateľ pocit, že je tam pár sekúnd.
JD: Presne kvôli tomu sa na to pýtam, že či sú nejaké akoby aj na toto štandardy a tabuľky a že každý má akoby rovnaký čas. Alebo je to vlastne na tom samotnom posudzovateľovi, ktorý dokáže už na základe svojich skúseností aj za 3 minúty vedieť, že toto je šampión?
MA: No malo by to tak byť, že on presne mal by mať tú skúsenosť, ale to je tiež taká nejaká ich etiketa, ktorá by vlastne mala fungovať o tom, že naozaj nemá byť ten vystaviteľ, ktorý tam príde z nejakej povedzme diaľky príde a teraz akože má pocit, že je odbitý za pár sekúnd. My sa preto snažíme, poviem úprimne, však sú to tiež len ľudia. Volať takých posudzovateľov, ktorí vieme, že ľudia ich majú radi. Práve preto, že nie preto, že všetci sú úžasní a výborní. Ale vie povedať aj kritické slovo, ale vie tomu majiteľovi napríklad aj vysvetliť hej, že nielen pozrie, napíše bez slova posudok, ale on mu povie napríklad, opíše tomu tomu človeku, že trebárs toto má lepšie ten tá mačka. Hej, toto by trošku tie uši mohla mať nasadené lepšie. Kvalita srsti trebárs výborná. Ale napríklad tu treba ešte niečo.. Niečo vie majiteľ zmeniť, povedzme tú prípravu tej mačky, lebo aj mačky sa musia vedieť pripraviť. Čo sa týka kvality srsti, to tiež, ale niektoré veci dobré je tam možno, že nejaká určitá vec, ktorá proste sa nedá zmeniť, je to ja neviem, nejaká farba, nejaké sfarbenie, ktoré povedzme neni úplne top, ale napríklad aspoň sa ten majiteľ dozvie seriózne, že teda to nie je úplne z pohľadu toho posudzovateľa tá topka a...
JD: A prípadne aj vie na akých veciach by ďalej mohol pracovať a ktorým smerom sa uberať.
MA: Ako chovateľ, jasné.
JD: A ako to funguje na hodnotení, ako to funguje s hodnotením na výstave psov sa dozvieme po krátkej pauze. Ja by som vám rád pripomenul, aby ste nás sledovali aj na YouTube a tak isto aby ste nás vyhľadali na Instagrame a Facebooku.
reklamný odkaz: Inaba Churu je krémová maškrta v tube, ktorú mačky milujú. Doplnkové krmivo od japonskej značky Inaba nájdete vo všetkých dobrých PET shopoch.
JD: Ahoj Dvojnožci, po krátkej pauze sme opäť tu v Shtoodiu u nás v Banskej Bystrici. Od Marcely sme sa dozvedeli, ako to funguje pri posudzovaní mačiek na výstave mačiek. Rovnakú otázku by som rád položil tebe Janka, ako to funguje s hodnotením psov na výstave psov?
JB: No máme to v mnohých veciach podobné, ale v niektorých veciach úplne rozdielne. Čiže najprv zhrniem podobnosti.
JD: Dobre.
JB: Rovnako to funguje z toho hľadiska, že psíkovia, ktorí sú vystavovaní by mali spĺňať štandard a naši posudzovatelia vlastne posudzujú psíkov podľa toho, ktorý sa najviac približuje k štandardu. Tiež robia teda slovné opisy, ktoré sa diktujú do posudku, aby vedeli vyhodnotiť psíkov. Tak isto je fájn a aj to majú radi vystavovatelia, keď sa im posudzovateľ venuje. To znamená, že povie im napríklad, prečo sa rozhodol dať tohto psíka prvého, tohto druhého, čo rozhodlo, hej a limit máme také nepísané pravidlo, máme časový limit zhruba tri minúty sa venuje vystavovateľ posudzovaniu daného psíka. Samozrejme, nie vždy sa to dodržuje, ale máme časové harmonogramy. To znamená, že časové harmonogramy sú robené presne podľa tohto, aby vystavovatelia vedeli, kedy majú prísť. To znamená, že niekto vystavuje, príklad výstava začína 9:30 a my vieme, že pôjdu toto toto toto plemeno, o 11:30 pôjde toto toto plemeno, to znamená, že nemusia tam prísť na začiatok, čím sa riešia aj veľmi vážne veci ako parkovanie, miesto kolo kruhov. Takže toto sú také spoločné veci a rozdielne sú práve v tom, že psíkovia na výstave nemajú určené priestory tak ako mačky. To znamená, že vystavovatelia si sami zabezpečujú priestor, v ktorom psík bude. Čiže väčšinou ohrádka, klietka, petbox alebo len dečka. Ide o to, aby ten psík sa cítil pohodlne, aby nebol otravovaný inými psíkmi, aby sa cítil bezpečne, prípadne keď je plachý alebo ostrejší a aby ho nikto neohrozil, aby nebol ohrozený. Lebo psíky sú veľmi vnímavé, možno menej ako mačičky, ale vystavovateľ by sa mal snažiť zabezpečiť tým zvieratkám ten určitý osobný priestor. Čiže toto vystavovateľ, teda toto organizátor nerieši. Ale samozrejme rátame s tým, že pri každom kruhu musí byť dostatok priestoru. Kruh je tak opáskovaný klasicky ako miesto činu a okolo neho sa vlastne tí vystavovatelia zgrupujú. Každý si tam rozloží stoličky, prípadne keďže psíky sa češú častokrát, tak si tam rozložia groomovacie, čiže česacie stolíky, každý má ten svoj priestor. Aj na tých vonkajších výstavách je toho priestoru častokrát troška viacej. Tam si postavia aj také stany a urobia si také zázemíčko, je to proste lepšie. Ale v tých halách, keď sú jesenné, zimné výstavy, tak tam je ten priestor troška stiesnene nižší. Ale ono dá sa. Plus ešte návštevníci, ktorí tam chodia, pozerajú sa, oni tiež by nemali v podstate nejak otravovať psíkov, ale častokrát napríklad chcú sa pozrieť, pohladkať si, tak sa spýtajú vystavovateľov, že či môžeme. No a v kruhu to funguje inak ako u mačiek. U nás vlastne psíček spolu so svojimi konkurentmi vojde do kruhu a posudzovateľ si postaví najprv takú líniu, aby si ich pozrel. A potom zavisí to aj na posudzovateľovi, ale väčšinou im nechá odbehnúť spoločné kolečko, aby videl ako vyzerajú a potom si ich berie po jednom. To znamená, že vy ako handler pôjdete so psíkom ku stolu, kde je zapisovateľka, vedúca kruhu a posudzovateľ. My máme vždycky aj staff, to znamená výstavný personál. Vždycky jedna píše posudky, to čo diktuje posudzovateľ a jedna je vedúca kruhu, ktorá to tam manažuje. Aby posudzovateľ nemusel pozerať aké číslo kde je, kto prichádza do kruhu.
JD: Aby sa venoval naozaj len tomu..
JB: Áno, to znamená ona manažuje, vstupy do kruhu, výstupy do kruhu. Ktorý víťaz ide, s akým víťazom o ten vyšší titul. Takže toto zabezpečuje ona. Je to veľmi dôležitá súčasť výstavného kruhu.
JD: Aj to tak popisuješ. Alebo teda ja si to tak predstavujem.
JB: Je to, je to kvalita posúdenia častokrát a spokojnosti vystavovateľa závisí aj na kvalite výstavného personálu. Čiže mal mal by byť šikovný a vyškolený a presne vedieť a napomáhať rozhodcovi. Častokrát sú rozhodcovia z iných krajín, majú iné zvyky trošička. Inak funguje udeľovanie titulov. A ten výstavný personál musí to povedať všetko tomu posudzovateľovi, aby náhodu sa nepomýlil. Neurobil to inak, takže je to dôležité. No takže prídete vlastne k tomu výstavného stolíku a posudzovateľ sa pred vás postaví. Prípadne keď je psík maličký, tak ho vyložíte tiež na stolík, aby sa nemusel k nemu zhíňať. Ale dajme tomu, že máme priemerne veľkého stredného psíčka, tak si to vysvetlíme na ňom. Posudzovateľ vlastne si ho najprv ohmatá, to znamená skontroluje mu zúbky, tvar hlavy, skontroluje mu, aký má hrudník, či je tučný, chudý, či má rovný chrbát, dĺžku chvostíka. To znamená to, čo si potrebuje všimnúť na danom plemene, to si skontroluje. U psíkov skontroluje aj či sú obidva miešky zoskupené, lebo je to podmienka, inak psík nemôže, nemôže súťažiť a potom vlastne si urobí taký jeden dva kroky od toho psíka a diktuje posudok. Čiže to čo si ohmatal + to čo vidí a potom si nechá psíka behať. Hej, vždycky si ho dáva behať dookola toho kruhu, aby videl celkový pohyb a potom si ho dáva behať ešte od seba a ku sebe. Tým pádom pozerá pohyb predných a zadných končatín. Či sú pekné, pekne v línii, alebo či psík nie je náhodou čaptoš. To znamená, že toto keď má, toto všetko nadiktuje do posudku a je vybaveno. Psík odchádza sa zaradiť do tej línie a ide to ďalším psíkom. A vlastne keď to má takto urobené so všetkými psíkmi v danej kategórii, tak potom rozhoduje o víťazovi. To znamená, že určuje prvé, druhé, tretie, štvrté miesto.
JD: Aj štvrté?
JB: Áno, prvé štyri miesta musia byť udelené, pokiaľ je samozrejme dostatočný počet psíkov. A dáva tam hodnotenie ako škole. To znamená tzv. známky úplne rovnaké. Výborný, veľmi dobrý, dobrý alebo dostačujúci. Prípadne psíka môže diskvalifikovať. Alebo vy, keď si poviete, že nedobre, tak môžete aj odstúpiť.
JD: Stáva sa to?
JB: Stáva sa to. Vždy je lepšie odstúpiť, ako byť diskvalifikovaný alebo dostať zlú známku. Stáva sa to, pretože psíkovia niekedy nemajú svoj deň hry, to znamená, môžu sa zle predviesť. Takisto sa stáva, že medzi sebou psíkovia sa tam nepohrdnú alebo psík sa niečoho zľakne alebo je agresívny a proste je to celé zle. To znamená, že vystavovateľ v tom prípade buď zníži známku, čo je niekedy ale nefér, lebo môže ísť o kvalitného jedinca. To znamená, že v tom prípade by mal pristúpiť k diskvalifikácii. Ale vy môžete povedať okej, nie je to dobré. Mrzí ma to. Idem von z kruhu.
JD: No dobre, a potom tá zlá, prípadná zlá známka aj šampióna, alebo teda protežovaného dobrého psíka sa s ním do budúcna nejakým spôsobom vezie v nejakom zápise a môže mu to niečo pošramotiť do budúcna?
JB: Nemôže.
JD: Nemôže.
JB: Nemôže. U nás sa tak hovorí, každý šampión má aspoň jedno VD-čko. VD-čko znamená veľmi dobrý. To je síce výborná známka, ale nie je to výborná známka. To znamená, že každá výstava je veľmi subjektívna. Je to vždy hop alebo trop. To znamená ten, čo sa môže jednému páčiť. Na ďalší deň sa posudzovateľovi druhému nemusí páčiť vôbec a môže mu nieže nedať vyhrať, môžu mu aj znížiť známku. A vystavovatelia by mali byť na to pripravení a nebrať to smrteľne vážne.
JD: No dobre, mali by. Presne tam smeruje moja ďalšia otázka, že sú?
JB: Častokrát nie.
JD: Častokrát nie, sú to osobné veci a dejú sa aj nejaké konflikty. Marcela tu tiež prikyvuje, že sa to pravdepodobne deje aj medzi mačkami.
MA: Áno, to je to, čo som vravela hneď na začiatku, že možno aj dobre, že nie sú finančné výhry, lebo niekedy tí ľudia nevedia zniesť v podstate presne toto. Možno to časom človek musí tak akože dospieť do toho, lebo aj.. Tak jasné na druhej strane idete na tú výstavu, že chcete nejako uspieť. Ale fakt, akože my sme to potom začali fakt tak brať, že jednak už aj niektorí.. Hovorím, stále sú to, sme ľudia, alebo sú ľudia, sú ľudia a jednoducho vyberali sme si fakt výstavy, kde sú posudzovatelia nie preto hovorím, aby nám nejako akože všetci len povedali, že super, ale ja som fakt chcela reálne vedieť, na čom som. Ako tá mačka vyzerá. A niekto má možno rád, že mu niekto povie, že aká je super. A fakt vidíte tých ľudí, že to niektorí prežívajú neskutočne. Proste jednoducho treba sa, má to byť aj trošičku o tom, že tá výstava je aj o nejakom stretnutí, spoznávaní tých ľudí. Robíte si prehľad, je to nejaká komunita a ja, my sme to tak potom vždycky aj brali, že bolo super, keď akože človek samozrejme uspel a tak ďalej a vypočul si. Ale napríklad mne nevadí aj kritika, ak je teda ako nejaká proste adekvátna. Hej a myslím, že to tí vystavovatelia musia dospieť do tohto štádia, lebo potom budú proste sa zhrýzať stále neustále. A presne toto je, je to súťaž krásy. Každý má spĺňať ten štandard, to určite áno, ale je jasné, že tam bude trošku to subjektívne oko do určitej miery.
JD: No pekne si to pripodobnila k súťaži krásy. Moja otázka na vás obidve dámy je. Ako dlho vám trvá príprava takejto súťaže krásy? Janka?
JB: Tak vždy je to pár mesiacov pred výstavou. Trvá to pár mesiacov už zavisí to samozrejme na veľkosti podujatia. Keď je to na klubovej úrovni, tak sa to začína riešiť plus mínus pol roka pred pred danou výstavou a medzinárodná výstava v podstate tiež akurát keď nerátame tie úvodné povolenia, lebo tie často potrebujete rok dopredu. Ale už samotnú organizáciu, tak tak s rozumom. To znamená určite pár mesiacov predtým, pretože treba všetko postíhať a treba si uvedomiť, že sú tam aj určité uzávierky.
JD: Áno, a to, čo všetko treba postíhať, to si povieme hneď ako na túto istú otázku odpovie Marcela. Je to tak isto niekoľko mesiacov 3-6. Alebo je to možno kratšie?
MA: Rok.
JD: Je to rok?
MA: No my robíme medzinárodnú výstavu, takže my skončíme výstavu a tak človek sa tak akože trošku aj vyspí a potom môžeme.. Najprv ju musíte nejako uzavrieť a svojím spôsobom, tým, že potrebujeme aj nejakých sponzorov, začína už tá komunikácia so sponzormi, pretože oni si tiež plánujú nejaké aktivity a my ich musíme podchytiť, aby teda sme boli my tí, ktorí nás budú podporovať. Hoci máme naozaj výbornú spoluprácu, čo je super. A druhá vec je, že napríklad ak sme organizátori pravidelní, my napríklad robíme výstavu vždycky v októbri. My máme napríklad termíny dané už 10 rokov dopredu, doslova 10 rokov. My musíme o nich žiadať na medzinárodnú federáciu a máme ich striktne dané. My s nimi nemôžeme absolútne hýbať aj vôbec ten termín, ktorý my dostaneme, ,musíme spĺňať určite limity. V zmysle, že napríklad 200 kilometrov od nás nesmie byť iná výstava v ten istý víkend a podobne. Takže my sa bijeme vždycky akože si nahlasujeme dopredu. Čiže tam je, tam je kopec vecí takých, ktoré musíme spĺňať voči tej medzinárodnej organizácii. Ale ja ako organizátor, keď presne chcem ten celý chod od zarezervovaní haly, napríklad halu si dávame dva roky dopredu trebárs rezervovať. Čiže ja mnohé veci musím dopredu už myslieť, aby nám to niekto nevyfúkol. Ale také tie komunikačné naozaj zabezpečiť si nejaké to zázemie, teda hovorím tieto trebárs sponzorské veci, to je v podstate hneď ako skončíte tak ..
JD: .. začínaš ďalší ročník.
MA: Začínate znovu.
JD: Janka, čo všetko potrebuješ ako organizátorka výstavy psov zabezpečiť po nejakej právnej alebo lokálnej, takej papierovej na tejto báze? Čo všetko potrebuješ? Aké povolenia?
JB: No zase sa zase ohraničím práve na tú našu klubovú výstavu a budem hovoriť na tej úrovni, keďže to robím už 10 rokov tak, aby som nepovedala niečo, čo by nebolo presné. S tým, že medzinárodné výstavy to v podstate plus mínus narovnako. To znamená, že tak isto musíme si nahlásiť termín dopredu na našu kynologickú jednotu materskú a v podstate rok dopredu. Tiež to znamená koncom kalendárneho roku nahlasujeme termíny na ďalší rok, takže oni nám to musia schváliť. To je základná vec. S tými termínmi, ale my napríklad hýbať vieme do určitej.. na klubovej úrovni určite, keď sa nám nie.. keď nám niečo nevyjde, posudzovateľ nemôže, miesto, niečo niečo sa proste stane, tak my s tým vieme bez problémov hýbať. Podáme si žiadosť a keď nám to schvália, tak si to môžeme ľubovoľne hýbať, takže to je fajn. No a potom keď toto máme, tak to je fajn. No a potom pred výstavou pár mesiacov, tak my musíme žiadať RVPS, čo je vlastne Regionálna veterinárna štátna správa. Ja si myslím, že to isté majú aj mačkári, to je základ. Oni musia o akcii vedieť, oni musia schváliť a oni potom vlastne aj veterinárnu kontrolu nám poskytnú alebo doporučia. Musíme s nimi komunikovať, lebo to je nutnosť. Tam musí byť veterinárna kontrola na každej takejto zvieracej akcii. No a potom už sú to len bežné veci. To znamená riešime s daným priestorom, čo nám treba. Väčšinou klubové výstavy sa robia vonku, robia sa v jari, lete, jeseni, kvôli tomu, že je to oveľa jednoduchšie, v parkoch alebo na nejakých cvičiskách alebo proste niekde na nejakých dostihových dráhach, ideálne vonku, takže to sa tam už rieši. Tak isto sponzoring sa rieši. Ale základ je vždycky požiadať o povolenie materskú organizáciu a potom veterinárnu správu.
JD: Aký je pomer exteriérových a interiérových výstav? Aj pri psoch, aj pri mačkách?
JB: Určite u psov by som povedala osemdesiat percent sa snažíme mať v exteriéri. V podstate v interiéri sú len v období zimy a jari alebo také neskorej neskorej zimy, začiatok jari.
JD: Viete to odimprovizovať nejak, ak máš dohodnuté jún, predpoklad je, že bude krásne počasie. Ste v exteriéri, ale tri dni pred tým prší, dva dni pred tým prší, aj deň pred tým prší. Je to úplne rozbité blato. Čo s tým?
JB: Závisí na tom, aký je to typ výstavy. Hej, keď je to robené na výstavisku, kde sú k dispozícii aj haly, tak by sa možno dalo, ale určite nie tri dni predtým, pretože obrovské výstavy, to je rozdiel, lebo vy musíte mať koberce položené. Všetko to to nie je také jednoduché. Na malej úrovni, klubovej úrovni to ide. Hej, mali sme tak. Mali sme pred pár rokmi výstavu v Terchovej. Mali sme to mať na ihrisku futbalovom, alebo nejaké také ihrisko to bolo a začalo liať tri dni pred výstavou a tie predpovede boli fakt blbé, tak sme požiadali, či to nemôžeme mať v telocvični. Rýchlo sme zohnali koberce, ale viete, to je výstava pre sto psov, takže to nie je taký problém. Ale keď je výstava pre niekoľko tisíc psov tam potrebujete mať...
JD: Tak sa jednoducho zruší úplne, až sa mi..?
JB: Nie, nezruší sa. Nikdy sa výstava neruší. Koná sa, tak prší.
JD: Okeeej.
JB: tak prší. A je vlastne na šikovnosti organizátorov a to by malo byť vždycky na tých exteriérových výstavách. Zabezpečiť ochranu minimálne pre tých rozhodcov, lebo to je nutné. Vystavovatelia už si poradia, zoberú si stany, dáždniky, ale títo rozhodcovia musia mať zastrešené altány, lebo oni tam majú stôl, papiere, počítače. Píšu sa tam posudky. Čiže či leto alebo zima, tak či tak aby sa chránili pred dažďom a slnkom, tak majú takéto párty stany alebo altánky. Takže my si poradíme aj na, aj pri zlom počasí, ale nie je to príjemné. Nebudeme si klamať.
JD: Chápem, ale aj tak je to lepšie ako zrušiť.
JB: Nie, takéto výstavy sa nerušia, nikdy.
JD: Ako je to, ako je to pri mačkách? Začal som tam tým tým pomerom exteriéru/interiéru. Takže rovnaká otázka aj pre teba.
MA: My to máme úplne jednoducho. My exteriérové výstavy vôbec nerobíme a hotovo.
JD: Takže to máte sto..
MA: Takže nie, ja si to ako úprimne ani neviem predstaviť. Lebo práve to, čo som vravela, že naozaj tá mačka trošku je to zviera, ktoré ktoré povahovo je predsa len trošičku viac plachejšie. Aj aj keď je v domácnosti častokrát, naozaj sa stane, že aj v tej hale to už je taká klasika, že len počujete, že dvere, dvere kričí sa, rýchlo sa zatvárajú dvere, lebo napríklad sa stane, že ja neviem mačka sa zľakne, vyšmyken sa dokonca aj majiteľovi z rúk alebo zoskočí z toho stola posudzovateľovi a ona uteká. A voľakde sa zašije. A potom je problém, lebo ju musíte nájsť. A boja sa ľudia, aby nevybehla von, lebo ona vtedy nevníma, nepočuje, bojí sa skrátka.
JD: Tak sa kričí dvere, dvere.
MA: Dvere, dvere. Lebo viete, keď je hala, tak jednoducho je otvorené, tak všetci rýchlo zatvárame. Čiže jednoducho proste mačka sa zľakne, niekde môže zaliezť, proste skryje, skryť sa. Neni to, ona nevníma v tom zmysle, že zapískam trebárs alebo ju volám, že ona príde. Ona má vtedy fakt obrovský strach a jednoducho treba v kľude za ňou prísť a nejakým spôsobom ju potom odtiaľ dostať. Možno chvíľku ju tam nechať, ale teda dobre je vedieť, kde zaliezla, lebo už stávali tiež toto vtipné príbehy, že zaliezla napríklad neviem presne, bolo to v nejakej obrovskej telocvični alebo v niečom. A tam máte kadejaké veci, kde môže sa schovať a nevedeli ju nájsť. Takže tam sa potom pátra. Kde, to sa stane, stane sa. Čiže vonku si to neviem vôbec predstaviť. To potom by bol problém teda akože. Čiže my naozaj robíme len vnútri. Ja neviem, či vôbec niekedy v histórii sa dialo niečo vonku, ale z bezpečnostných dôvodov jednoznačne vnútri.
JD: Dámy, keď si predstavíte teraz z vlastnej skúsenosti vašu najväčšiu výstavu. O koľkých ľuďoch ako staffe rozprávame? Koľko ľudí pomáha fyzicky tam? Viem, že pravdepodobne je nejaký balík ľudí, ktorí pomáhajú počas toho polroka, poťažmo roka. Ale tam priamo na mieste, na tej najväčšej vašej výstave. Koľko bolo ľudí akože z toho organizačného staffu?
MA: No poviem vám pravdu, že veľa razy, keď tam prídu aj zo zahraničia ľudia, viem, ako to tam funguje. Častokrát oni majú aj externé firmy, napríklad na spracovanie výsledkov a tak ďalej a tak ďalej. A keď sa dozvedia, že toto všetko si robíme my sami, náš klub, ktorý pozostáva fakt, akože nás tam býva okolo 30 ľudí s tým, že to ani nie je celý klub. Koľko razy sú to naši rodinní príslušníci, ktorí už tam s nami za tie roky rokúce už odrástli, pomaly, dokonca pricestujú z inej, z iného štátu pomaly, ktorí nám chodia pomáhať, lebo už to tak berú ako takú nejakú.. Už je to taká akcia, že sa stretnú, ale aj koľkoráz sa s nimi vidíme raz za rok. Čiže skutočne, ja si myslím, že je skvelý tím. Akože tí ľudia, ktorí v podstate tým, že som aj šéfom toho klubu, naozaj som im veľmi vďačná, lebo sme taká už dobrá partia. Vyprofilovali sme sa tí, ktorí niektorí zostali, nezostali, ale tí, čo sme zostali, tak už mám pocit, že každý aj po tom roku presne vie, čo má robiť. Už sme takí zohratí. Každý má úplne iné zamestnanie, kopec starostí, koľko razy deti tam spia alebo starí rodičia, že my už proste aj tie deti odrástli od maličkých a už nám pomáhajú sami na výstavách naše decká vlastne, čiže v podstate zvládnu to 30 ľudí urobiť vlastne medzinárodnú výstavu. My to tak máme.
JD: Ale ľudia zo sveta sa na vás dívajú ako na mimozemšťanov.
MA: Oni si fakt myslia, oni neveria, že to, že kde sú ešte tí, že akože alebo trebárs ja neviem tie klietky, príde kamión, treba to v noci povykladať kuká, že kto, kde, že čo máte brigádnikov, koho platíte, nie to sme my, alebo fakt niekto príde akože dobrovoľne nám nejako pomoc v zmysle presne brat mi príde a tak ďalej. Čiže je to veľa, je to o tomto.
JD: Klobúk dole.
MA: Musíme to robiť týmto spôsobom. Takže. A to ešte ma napadlo, že či tú výstavu, lebo bola taká na začiatku veta, že že či to ako organizátor robí nielen kvôli peniazom. Tak môžem upresniť, že my to nerobíme kvôli peniazom, lebo žiadne peniaze my z toho akože nemáme. Veľakrát si všetci presne myslia, že že koľko akože na tom trhneme. Ja hovorím, že častokrát človek tŕpne, ako to všetko dopadne a proste zaplatiť od tých posudzovateľov, to sú strašné peniaze, lebo to všetko vy platíte od leteniek a tak ďalej. A teraz aby sme to utiahli, aby tí ľudia prišli aj vystavovatelia. To všetko musíte počítať. Presne neviem, či bude pršať, snežiť, či radšej nepôjdu oni do lesa, ale prídu k nám, lebo to sú tie financie, ktoré nám pomôžu zaplatiť to všetko. Takže veľa razy idete do toho s takým, že máte nejaký rozpočet, ale veľa to závisí presne od rôznych okolností, ktoré neviete ovplyvniť. Tak už človek rozmýšla, že tak čo teraz? Založíme auto alebo čo? Tak sa smejeme, ale vždy nejak to proste raz je lepšie, raz je horšie.
JD: Teraz idem zaklopať, nech to tak je naďalej.
MA: Áno, presne, lebo lebo je to také akože taký adrenalín a niektorí ľudia to fakt nechápu, že prečo to robíme. Ale to je o tom, že to chceme, že nás to proste baví. Nie kvôli tomu, že sa na tom zarobí.
JD: Janka, koľko ľudí teda je pri tej najväčšej výstave psov, ktorú si organizovala alebo spoluorganizovala? Koľko ľudí tam akože pomáhalo a participovalo?
JB: Tak pre porovnanie aby.. lebo je to veľmi pekné porovnanie. Keď to zoberieme na klubovej úrovni, tak je to väčšinou okolo 10 ľudí. Hej, aj s tým staffom výstavným a keď je to na medzinárodnej úrovni, sú to stovky ľudí, stovky. Je to v stovkách, pretože zoberte si, že my potrebujeme zabezpečiť do každého kruhu, ktorých je štyridsať, niekedy aj viacej, minimálne dve baby. No môžu to robiť aj chlapci, ale väčšinou sú tam baby zapisovateľ, zapisovateľ a vedúci kruhu. Potom sú tam ľudia z výstavnej kancelárie, ktorí odovzdávajú ceny. Potom sú tam ľudia, ktorí zapisujú do rodokmeňov, potom dávajú šampionáty, lebo dá sa priamo na výstave vystaviť šampionát. Potom je staff, ktorý stavia tie kruhy. Takže to je neskutočné množstvo. To je obrovský tím ľudí. Jasné, že ten hlavný organizačný tím, ten číta niekoľko desiatok ľudí, ale celý ten veľký tím pre medzinárodnú výstavu sa ráta v stovkách.
JD: Dámy, ja vám veľmi pekne ďakujem. Ja chápem a vidím, že o tejto téme by sme sa mohli rozprávať ešte dlhé hodiny, ale žiaľ tento formát má nejaké svoje časové limity a ja to teraz budem musieť ukončiť. Ale a to sa teraz obraciam na vás, milí diváci a poslucháči. Práve s týmito dvomi šarmantným dámami sa budem niekedy v budúcnosti, podľa mňa v krátkodobej budúcnosti, rozprávať o podobnej alebo rovnakej téme z tej druhej strany a budeme hovoriť o výstavách z pohľadu vystavovateľa. Takže mnohé témy, ktoré sa dnes kvôli času nedostali na pretras, dostanú sa na pretras v tej ďalšej. Takže sledujte nás, počúvajte nás a dovidenia.
Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.